Džínsové denníky

Ukážka z knihy:

20. 8. 2003 - streda

    16.31

    Mám hrôzu z prvého ročníka na strednej. Práve preto som si kúpila tento zošit s džínsovou potlačou, aby som sa mohla vyrozprávať bez toho, že by ma niekto vysmial. Pokiaľ viem, nikto z môjho okolia sa toho nebojí tak strašne ako ja!
    No, asi by som sa mala predstaviť. Volám sa Paulína Semoková, ale všetci ma zásadne volajú Paula. Mám pätnásť rokov, výška 165 centimetrov, váha striedavo ukazuje 50 až 54 kilogramov. Moje vlasy sú tmavohnedé a siahajú po lopatky. Tie a ešte tmavohnedé oči s pomerne dlhými mihalnicami sú jediné, čo sa mi na mne neprieči. Nos sa mi zdá príliš špicatý, ústa priúzke a obočie... ako džungľa. Mama vraví, že je krásne a nemám sa opovážiť vytrhať si ho, takže vďaka nej vyzerám ako Frankenstein. Najhoršie je, že mám vyrážky, ktoré nie a nie zamaskovať.
    Myslím, že toľko o mne zatiaľ stačí. Bolí ma ruka, tak budem pokračovať niekedy nabudúce. Aj tak si pripadám ako imbecil, keď kladiem svoje myšlienky na papier. A načo sa tu vlastne opisujem?

    23. 8. - sobota

    15:32

    Kristepane, už to nemôžem vydržať. Sestra mi tu pobeháva, prehrabáva sa v mojej skrini (a to máme každá svoju izbu!), vo vlasoch má hadám tonu penových natáčok a na perách päť rôznych rúžov (mala som jej povedať, ktorý jej sluší najviac). Jasné, chystá sa na rande. Táto moja ségra sa volá Libuša a má už osemnásť rokov. Niekedy sa pri nej cítim ako trojročné decko, lebo ja som ešte ani nemala frajera, ani som sa nebozkávala a takisto som sa s nikým nedržala za ruky (iba s rodičmi ako bábo). Asi som tak trocha pribrzdená. Jediný, komu sa páčim, je môj pes - slovenský čuvač Belko (pravdepodobne je nejako zmutovaný, pretože povahou čuvača nepripomína).
    Myslím, že chce ísť von... Tak teda idem.

Aj ak vás ukážka neoslovila, určite odporúčam prečítať. Džínsové majú naozaj veľa fanúšičiek, a mali byť aj sfilmované, nuž, ale akosi na Slovensku niet kešu. To je naozaj škoda! Autorka písala Džínsový denník s tým, že ho ukončila a mala byť iba jedna časť. Prvá časť mala veľký úspech a autorka sa rozhodla napísať druhú. Bolo vtom však aj niečo iné: autorka ako sama tvrdí, chcela dať dokopy Paulu a Lukáša.

Rovnako ako prvú, ukončila aj druhú časť, ktorá mala rovnako veľký úspech. ______________________________ Áno, sympatická Paula Semoková je opäť na scéne – plná síl a elánu, ale najmä chuti zverovať sa so svojimi zážitkami a pocitmi novučičkému "džínsovému" denníku. Paula a jej starí kamaráti sú už v druhom ročníku, pomaly, ale isto dospievajú, hľadajú sa a zisťujú, čo vlastne od života chcú. Na tejto ceste ich čakajú nové tváre, nové zážitky i nové výzvy. Je len na Paule, či im podľahne alebo zostane sama sebou. Bude ďalej chodiť s Patrikom? Alebo dá šancu niekomu inému? Prečo jej Gabrieline karty nechcú prezradiť nič nové? A čo si má počať s prírastkami vo vlastnej rodine? Odpovede na tieto otázky i veľa ďalších prekvapení nájdete vo voľnom pokračovaní Džínsového denníka, ktorý sa tentoraz dostane aj do nepovolaných rúk... ______________________________ Ukážka:

22.2.2005-UTOROK

19.11
Mám ťa, mám ťa, mám ťa! Konečne ťa mám, denníček môj milovaný! Celý rok som musela byť bez teba... Ešteže dnes mám sladkých sedemnásť... Nie a nie nájsť nejaký zošitok, ktorý by sa mi páčil natoľko, aby som sa mu zdôverovala so svojimi zážitkami. Všetko, čo sa mi kedy dostalo do rúk, bolo také gýčovité, až mi slzili oči. Samé motorky, romantické západy slnka, milujúce sa páriky, mačence a štence s obrovskými nešťastnými očami alebo americké krajinky typu Grand Canyon... Ešte to by mi chýbalo, aby som podporovala amerikanizmus! Až mame sa podarilo zohnať mi zošitok s vysnívaným džínsovým obalom. Nech žijú narodeniny!
Áno, uplynul už rok, čo som si posledný raz písala do denníka, bol to ten pamätný Valentín, keď som sa dala dokopy s Patrikom. Počas roka som si sem-tam písala na zdrapy papiera, ktoré sa mi teraz povaľujú po celej izbe, usilujem sa ich utajiť pred zvedavými rodičmi a Belkovým sliedivým nosom. Takže si ich sem pekne povlepujem a môj krásny Džínsový denník opäť ožije. Len si najskôr musím kúpiť lepidlo, lebo to, ktoré skladujeme pánbohvie koľko rokov, je už také tvrdé, že takmer prerazilo dubový (!) stôl, keď som sa ho snažila rozbiť na drobky.
Narodeniny boli fajn, aj keď žiadna bomba oslava sa nekonala (tej sa údajne dočkám budúci rok, keď budem sláviť osemnástiny). Od rodičov som dostala zopár darčekov, ale naj naj bol tento denník, za ktorý som mamu oslintala od hlavy po päty (Libuši z toho prišlo zle a šla dáviť na záchod). Bol tu aj Patrik; venoval mi obrovského slonieho plyšáka v tričku so srdcom a vlastnoručne napísaným nápisom UKRADLA SI MI SRDCE. :))) Patrik. Bola som z toho tak namäkko, že som sa mu rozplakala na pleci.
Denisa mi darovala sexi nočnú košieľku (vraj nech sa má na čo Patrik pozerať, keď príde čas; tá sa nikdy nezmení!) a Gabriela bola opäť originálna: dala mi neopracovaný jadeit, zelený kameň lásky vo všetkých formách a rovinách, ktorý by mi mal poskytnúť láskyplné emócie, mier a harmóniu, čo budem čoskoro ozaj potrebovať.
„Paula! Poď dolu, máš návštevu!“
Ach, žeby ďalší gratulant?
20.01
„Tralá! Všetko najlepšie mojej starej kamoške!“ Prirútil sa ku mne Rišo a vlepil mi na líce mľaskavú pusu, až som celá červená zahanbene ustúpila do bezpečnej vzdialenosti.
„Tak ja som stará?!“ ohradila som sa. Veď Rišo je mladší iba o rok!
Ocko na nás pozeral so širokánskym úsmevom, chlapsky potľapkal Riša po pleci a zaviedol ho do obývačky, pričom zabudol, že mi Rišo ani nestihol dať darček. Tam ho pohostil malým pohárikom šampanského a mne zostalo len vyjavene zízať na túto prekvapujúcu scénku. Potom ma však mama postrčila za nimi a doslova ma posadila k Rišovi, ktorému, samozrejme, ponúkla veľký kus z mojej marcipánovej torty.
„No teda, ďakujem,“ zamrmlal Rišo rozpačito a bezmocne sa na mňa zahľadel.
„Tak nech vám to vydrží!“ pripil nám ocko a mama sa blažene usmievala.
Zmätene som vyjachtala: „Čo nech nám vydrží?“
Mama sa roznežnila: „Vaše priateľstvo, Paulínka.“
Vymenili sme si s Rišom pohľady, potom som schmatla jeho tanier s tortou a trielili sme do mojej izby.
„Čo to malo byť?“ vypytoval sa ma Rišo, zatiaľ čo sa načahoval za tanierom, ktorý som stále držala v rukách.
„Myslím, že už toho vypili viac, než je milé,“ skonštatovala som. Hrdo som mu pod nos strčila svoj denník: „Pozri, čo som dostala!“
„Á, tak zase budeš zanechávať pamätné stopy pre ďalšie generácie?“ zasmial sa.
„Jedine pre seba,“ pokrčila som plecami. „Čo si mi doniesol?“ nazerala som mu do vrecka na mikine, z ktorého vykukoval malý balíček.
Rišo, už plne zamestnaný jedením torty, mi ho hodil a ja som vybalila cédečko. Prižmúrila som oči a na jeho výzvu ho vložila do počítača, z ktorého ihneď zazneli moje najobľúbenejšie pesničky od všemožných interpretov.
„Ja ťa milujem!“ zjačala som a Rišo po mne, celkom klasicky, hodil vankúš: „Pozor, ja som zadaný!“
Vyplazila som naňho jazyk a ako zhypnotizovaná zízala na monitor, aj keď tam okrem prehrávača nebolo nič na pozeranie.
Božské narodeniny. Ak budú takéto aj o rok, mám sa na čo tešiť!

Tretia časť bola napísaná viac-menej kvôli nátlaku čitateliek, a na knihe poznať, že sa autorke do nej nechcelo.

Džínsový denník je tu znovu. Ale už naozaj naposledy!

Tretí Džínsový denník je teda konečne tu - takisto ako jeho hlavní hrdinovia a ich kamaráti. Sú už v poslednom ročníku gymnázia a na prahu dospelosti musia riešiť aj zložitejšie životné situácie. Paula Semoková, verná svojmu typickému zmyslu pre humor, vám ešte raz dovolí, aby ste spolu s ňou prežili celý rok jej života, ktorý sa krúti najmä okolo vytúženého Lukáša. Zjavne je to veľká láska, ale sú už obaja dosť zrelí na vážny vzťah? Ako sa Paula popasuje s nežičlivou náladou v triede a neprajnosťou vlastných rodičov? A existuje ešte nejaká šanca, že by sa stará partia mohla znovu dať dokopy?

2. 10. 2006 – PONDELOK

19.18
    A je to. Rozhodnuté, odklepnuté a spečatené. Mám nový denník. Jupííí! Nepovedala by som, že sa z toho budem tak tešiť. Mama sa mi smeje, ale Gabriela ten nápad odsúhlasila a pripomenula, že to bude chcieť viac opatrnosti. Veru, práve preto som si tentoraz kúpila štyri zápisníky kabelkového formátu a denník budem nosiť výhradne vo vrecku na džínsoch. Takže napriek motívu jesenných listov je tentoraz džínsovým doslova a dopísmena. A už ho nikde nenechám povaľovať, bude so mnou chodiť aj na záchod. Vložím doň ten zoznam vecí na stužkovú aj zápisky zo septembra, a Džínsový denník 3 môže ísť do sveta!
    Hmm... Spomínam na svoje posledné zápisky... Nebolo to veru ružové. Ešteže sa potom začali letné prázdniny, počas ktorých sme sa všetci mohli ako-tak otriasť, zvyknúť si na nové pomery natoľko, aby sa v našej triede nezjavil atómový hríb. Ale napriek tomu bola atmosféra dosť nepríjemná, keď sme sa v septembri znovu všetci zišli. Áno, prišla aj Maťa. Tá zúfalo chcela od nás odísť, ale rodičia jej to nedovolili, aspoň podľa toho, čo som zachytila z jej rozhovorov so Simonou, s ktorou sa opäť stali najkamoškami. Vraj ju kvôli takejto prkotine do inej školy nedajú. No... podľa mňa by pre ňu bolo lepšie, keby odišla, ale zdá sa, že sa adaptovala. So mnou síce prehodí pár slov (dlho trvalo, kým sme sa k tomu dopracovali), Lukáša a Patrika považuje za obyčajných trapkov, pretože mi naleteli, ale už v nás nevyvoláva výčitky svedomia svojím zúfalstvom vpísaným nielen do tváre, ale doslova do celého tela. Jej držanie, pohyby, spôsob komunikácie – všetko na nej plakalo. Keď na to spomínam, cítim sa ako tá najväčšia vyvrheľka na svete a hanbím sa. Zúfalo sa hanbím. Ibaže nemám nikoho, kto by to dokázal objektívne posúdiť. Či som naozaj taká hnusná potvora... Veď vlastne z jej pohľadu som doslova kópia Eriky Paučovej. Ja, Paula Semoková, ktorá som sa pred ňou v prváku triasla v plavkách s košíkmi veľkosti A, sa rovnám Erike, triednej fiflene a školskej pipke č. 1! Mala som sa asi volať Paula Paučová. A, dokelu, ešte sa to aj hodí. Hm, asi došlo k zámene bocianov. Zato Tiborkov bocian trafil správne. Malý je totiž vyjavený, ako zvykne bývať Maťo, hysterický ako Liba a rozmaznaný ako Subo.
    Simona už má priateľa. Nie som si istá, či ho miluje, pretože sa k nemu správa ako pani veľkomožná k poslednému poddanému – aspoň podľa toho, čo som mala tú česť vidieť na školskom dvore, keď po ňu niekedy príde autom. Na Lukáša však neprestala zazerať; ten ju ešte vždy ignoruje a považuje za hlupaňu, ktorá dá každému. Snažím sa ho presvedčiť, aby k nej bol milší, ale neúspešne. Zato k Mati sa správa, akoby boli starí známi z detstva, ľudia so spoločnou minulosťou a so vzájomne prechovávanou úctou.
    A Patrik? Zostali sme kamarátmi. A stále je single. Aspoň neviem, že by mal nejakú babu, odkedy som ho nechala... Ach, bože, to teda znie... Aj kvôli nemu mám dosť veľké výčitky svedomia. Mám ho stále veľmi rada a je mi blízky. Lukášovi sa to ani trochu nepáči, ale... skrátka, mám Patrika rada a nič na tom nezmením. Nejde to.
    Aj Gabriela je stále sama. Mrzí ma, že akurát ona má smolu na chlapov, zaslúžila by si už nejakú spriaznenú dušu. Gabriela tvrdí, že jej nikto nechýba, ale nemusím byť jasnovidka ako ona, aby mi bolo jasné, že medzi nami popárikovanými sa necíti príjemne. Vlastne sa už ako partia nestretávame... Rozbilo sa to. Samozrejme, Patrik v prvých mesiacoch netúžil vidieť, ako sa na mňa Lukáš vešia. Ich priateľstvo sa citeľne naštrbilo, čomu sa síce nečudujem, ale mrzí ma to. Občas sa zapojí, občas nie... A Erika s Rišom? Rešpektujeme ju ako jeho vyvolenú, len je skrátka z úplne inej vrstvy než my a dáva to najavo. A to viedlo k tomu, že Rišo automaticky prestal trvať na spoločných akciách a často sa radšej vyberú niekam len oni dvaja. Najčastejšie sme teda spolu len súrodenci Masubovci, ja a Juro Kalinda. Takže tak. Chýba mi to. Ale čo už, zvykla som si. Aj na to, že sa v mojej blízkosti každodenne nepohybuje šialená ségra, nehovoriac o jej manželovi Maťovi a mojom krstniatku Tiborkovi. Namiesto nich tu mám Suba, ktorý funguje ako kopa živelnej energie (nikdy nekrížte čuvača s pudlom!) a Belka, ktorý vo veku päť a pol roka začína utlmovať svoju životaschopnosť. Subo ho síce občas poriadne nakopne, ale Belko ho zároveň usmerňuje, takže fungujú pekne vyvážene. Ak nerátam občasné ruvačky o žrádlo, keď sa Subo pokúša nahrabať si toho viac, nerešpektujúc hierarchiu.
    Hmm... Tuším ktosi prišiel. Žeby Rišo? Radšej denník rýchlo schovám, lebo keď o ňom povie Erike a tá pustí fámu v triede...
    20.26
    „Čau, Paula, dúfam, že sa neučíš?“
    Do izby sa vrútila Denisa, dlhé čierne vlasy za ňou povievali ako v reklame na šampón, oblečená v levanduľovej tunike a čiernych ligotavých legínach, so závanom predraženého parfumu od Dolce & Gabbana, ktorý jej kúpil Juro.
    „Čoby som sa učila,“ ohradila som sa. „Vidíš vari, že by som tu mala nejakú učebnicu?“
    „Vidím pero v tvojej ruke,“ skrivila plné pery.
    „Ach... ehm, to len preto, že je od Lukáša.“
    „Kokso, veď ste sa videli pred štyrmi hodinami?!“
    Tvárila som sa, že ju nepočujem, suverénne som vstala zo stoličky a pristúpila si vlastnú nohu. Denisa na to nereagovala, je až príliš zvyknutá na môj nedostatok rovnováhy. Posadila sa na posteľ, zvesila plecia a zhlboka si povzdychla: „Paula, on zase začína.“
    „Kto s čím?“ nechápala som.
    „Jurooo...!“ netrpezlivo sa na mňa zahľadela. „Ježiš, keby som tušila, ako zblbneš z môjho brácha, v živote by som vám nežičila.“
    „No, tak to ti ďakujeme,“ urazila som sa. „S čím teda Juro začína?“
    „S bytom,“ pripomenula.
    „Ach.“
    „Hej. A nechce pochopiť, že ja sa nedám zavrieť medzi štyri steny. Celý život bývam v rodinnom dome, to si myslí, že sa asimilujem v dvojizbáku?!“
    „Odkiaľ vzal dvojizbák?“ nechápala som. „Videl ťa z nejakého vychádzať?“ spýtala som sa, v duchu ešte stále v zajatí spomienok.
    „Prosím?“ vypleštila oči Denisa. „O čom točíš?“
    Zažmurkala som. „Ty si vravela, že Juro si myslí, že sa asi s niekým miluješ v dvojizbáku.“
    „Aaa, Paula!!!“ zrevala podráždená Denisa. „Asimilovať, zvyknúť si, prispôsobiť sa!“
    Začervenala som sa. „Prepáč.“
    „Na čo ty myslíš, prepána?“ krútila nado mnou hlavou. „Ešte mi povedz, že podľa teba som schopná Jura podviesť. Nie, ja by som sa nikdy s nikým iným nevyspala, som jeho,“ rezolútne vyhlásila, a potom nadšene podskočila na posteli: „Paula, ty si pekne skazená,“ zachichotala sa a stíšila hlas: „No tak, priznaj sa, aké je to s Lukášom? Len ma ušetri pikantností, predstava môjho brata v akcii je priam... blééé,“ naznačila vracanie.
    „Prestaň,“ zasmiala som sa.
    „Vždy sme si hovorili všetko, a teraz si taká skúpa na slovo,“ hrešila ma. „Ste spolu vyše roka, takže...?“ významne nadvihla obočie.
    Zahryzla som si do pery. „Ani ty mi nehovoríš čili zážitky z vašich nočno-denných rodeo shows,“ bránila som sa.
    „Ako chceš, môžem spustiť. Len som nepredpokladala, že donedávna taká puritánka by chcela rozoberať žeravé veci vzťahu muž - žena.“
    „No dovoľ! Aká puritánka?!“ urazila som sa znovu.
    „Ale, prosím ťa, veď ešte pred tromi rokmi si ani netušila, čo je to držať sa s chlapom za ruku,“ mávla rukou Denisa, vôbec si neuvedomujúc, aká som jej „vďačná“ za poodhalenie jej skromného názoru na moju semokovskú maličkosť. To si zapamätám!
    Denisa zatiaľ pokračovala: „Tak napríklad, predvčerom sme sa príšerne pohádali, mimochodom, znova na tému spoločné bývanie. Potom ma schmatol za pás, ja jeho za vlasy, posadil ma na kuchynskú linku...“
    S rukami pritisnutými na ušiach som vyskočila z postele a zaplesla dvere. „Denča!“ vykríkla som, aby som ju zastavila, tá sa však už od hurónskeho smiechu váľala po zemi. Rozosmiala som sa aj ja: „Trepeš, že?“
    „Tak trochu,“ prisvedčila a utierala si slzy. Ako to tá baba robí, že sa jej nikdy neporuší mejkap, žiadne ryhy, roztečená maskara, nič?!
    „Mala si sa vidieť, mala si sa vidieť...“ stále sa chichotala a obrátila sa ku mne. Práve som otvárala ústa, aby som sa spýtala na tajomstvo mejkapu, ale nepustila ma k slovu (po toľkých rokoch by ma to už nemuselo tak prekvapovať): „Len sa priznaj – hlava plná sexu?“
    „Denča,“ zamračila som sa. „Nie večer o šiestej, keď po schodoch lietajú dvaja psi, za nimi mama s vreskom, aby sa pratali, lebo nosia dnu blato (práve v tej chvíli sa to dialo, ako sme mohli počuť), a dolu ocko s večerou a novinami na stole. Spravíme si niekedy pikantnú čiernu hodinku, súhlas?“
    „Aj s chlapmi?“ zasvietili jej oči.
    „Zvrhlá!“ odbila som ju so smiechom. „Deni, len mi povedz...“ zvážnela som a prinútila sa dokončiť myšlienku, ktorá ma trápila uplynulých pätnásť mesiacov: „S Maťou niečo mal?“ Ja viem, že je to detinské, ale tá predstava ma strašne irituje. Určite s ňou niečo mal, Maťa vtedy čo-to naznačovala, chodili na výlety, pod stan, strávili spolu celý rok... Nie, stop, musím s tým prestať. To je minulosť, ja som súčasnosť. Tak. Basta fidli.
    Moja najlepšia kamarátka na mňa fľochla: „Bývalky nerieš, preboha. Keď budeš mať štyridsať a nájdeš si nového chlapa, budeš riešiť všetkých desať jeho bývalých? A to je ešte malé číslo,“ hodila rukou. „Počuj, Paula, mňa to naozaj trápi... Ten byt, aby bolo jasné. Jednoducho nechcem odísť od rodičov a bývať v nejakom šedivom a zapratanom bytíku. Chápeš... Večne Jurovi hovorím, nech je rád, že má takú skvelú mladú priateľku, ktorá si neuzurpuje všetok jeho čas a peniaze, nebuzeruje ho doma za špinavé ponožky pod posteľou a slipy kdesi pod gaučom. Ale jemu to nestačí!“
    „Pochopiteľne,“ prikývla som, v duchu lamentujúc, že moje problémy zamietla pod koberec – schválne? „Chce byť s tebou, ľúbi ťa,“ dodala som, aby nemala pocit, že ju nepočúvam.
    „Veď aj ja jeho...! Ale skutočne nemám náladu byť žienkou domácou, keď som ešte ani nezmaturovala!“
    „Povedala si mu to aj takto?“
    „Povedala. On vraj, aká žienka domáca, variť vie, operie si sám... Ja mu na to, či si vážne myslí, že keď je v ľuďoch geneticky zakódované, že ženy sa starajú o domácnosť a muž o prežitie, že aj naďalej bude po sebe upratovať!“
    „Hmm...“
    „Ako mu mám vysvetliť, že ak, tak jedine rodinný dom?“
    „Ehmm...“
    „A on mi na to, vraj, miláčik, ako by som si z policajtského platu mohol dovoliť rodinný dom? A na hypotéku si netrúfa, kým nebudem pracovať aj ja.“
    „No... potom je to vyriešené, nie?“ bezradne som na ňu pozrela. „Dvojizbák odmietaš už z princípu a na rodinný dom ešte nemáte.“
    „To sa ti ľahko povie,“ povzdychla si Denisa. „Ty nemusíš dennodenne počúvať to jeho básnenie o tom, ako ma ráno zobudí sladkým bozkom a donesie mi raňajky do postele...“
    „Jeee...“ zasnívala som sa.
    „Ja ti dám jeee!“ zahriakla ma. „A čo pospánkový smrad z úst?! A raňajky do postele by možno boli raz a potom by sa to už čakalo odo mňa!“
    „Nie si príliš skeptická?“
    „Skeptická? Skôr realistická, moja,“ opravila ma. „Netúžim po tom. Doma mám všetko. Kompletný servis, počítač, internet, všetky veci, bez ktorých sa v živote nezaobídem a ktoré by sa do dvojizbáku nezmestili, súkromie, pokoj. V bytíku s Jurom by mi zostali akurát tak sladké spomienky.“
    Zarazila som sa. Odvolávať sa na domáci kompletný servis mi pripadá povrchné, nemôžem si pomôcť. Ja by som neprotestovala, kebyže mám bývať s Lukášom. Isteže, nemaľujem si to v ružových farbách, evidujem skutočnosti, ktoré spomína jeho ségra, ale... Naozaj som taká naivná?
    „Buď rada, že ty ešte takéto veci riešiť nemusíš,“ vzdychla si. „Ale na tvojom mieste by som si dala pozor, aby som Lukáša neomrzela.“
    „Čože?“ náhla zmena témy, pre mňa navyše extra negativistická, ma opäť dezorientovala. „Máš pocit, že ho nudím?“ ohromene som sa dožadovala odpovede.
    „Nenudíš, ty hysterka. Len spolu trávite príliš veľa času, mali by ste mať aj svoj vlastný život. Ako ja s Jurom.“
    „No jasné, a máte úplne ideálny vzťah,“ ironizovala som.
    „A prečo by sme nemali, je nám super!“ protestovala Denisa. „Ale Lukáš je Masubo, a my Masubovci sme neskrotní. O chvíľu bude potrebovať nové vzrúšo. Mysli na to,“ zdvihla štíhly ukazováčik a zašibrinkovala mi ním pred nosom. „Miluje ťa tak, že som to uňho ešte nevidela, a nebola by som rada, keby si ho unudila a všetko by zničil len kvôli potrebe nových podnetov.“
    Od úžasu som pootvorila ústa. „Denča... čo to hovoríš? Denisa!“ schmatla som ju za ruku, keď zamierila k dverám.
    „Nič, upokoj sa,“ zasmiala sa môjmu vydesenému pohľadu. „Paula, nič sa nedeje,“ zdôraznila, keď si všimla hrôzu v mojich očiach.
    „A čo mám robiť? Vymyslieť nejaký paraglajding a najlepšie raz do týždňa nejaký iný adrenalín, alebo čo?“
    „Kokso, Paula, ani by som neverila, že Lukáš nie je tvoj prvý chlap. Samozrejme, že takto nie. Len si z neho nerob stredobod života,“ žmurkla na mňa. „Zo žiadneho chlapa,“ dodala, a potom z mojej izby odplávala, zanechajúc za sebou ťažkú vôňu a moju dočista otrasenú maličkosť.
    Dofrasa... Myslela to vážne, alebo to bol jeden z tých denisovských kecov, ktoré si netreba veľmi pripúšťať? A ako sa to robí, nerobiť si z neho stredobod svojho života... keď ním celkom prirodzene je?!
    Hm, zavolám mu. A just.