September 2013

1.9.-Nedeľa

Mama včera prišla neskoro v noci, a keď si bola zobrať čelenku v našej izbe spýtala som sa jej: ,,A kde máš svojho dobrého priateľa a môjho dočasného staršieho brata Aleška?" iba na mňa zazrela a povedala: ,,Strašne si ma ponížila!" a keď som si šla po mobil, aby som napísala nejaké povzbudivé slová Sofií našla som si SMS-ku od Aleša: Tak to ti ďakujem, že si ma tam nechala v štichu a napospas tvojej mamke (nič proti nej), ale bolo by lepšie, keby si na jej otázky odpovedala ty. Bol to strašný trapas. Dúfam, že sa nehnevá. Dobrú noc, Aleš!
Neodpísala som nič. Ani Sofií, chcela som, aby sa mi všetky myšlienky vyparili z hlavy a povzbudzovala som sa slovami: Možno je to iba sen. Aj keď som dobre vedela, že nie je. Ráno už zvonila Jula a tak som je otvirila so slovami: ,,Jóój, ty si už doma? Vôbec si nám nechýbala." a nato vyplazila jazyk a povedala: ,,Veď ani ty mne a nebuď trápna." ,,Niesom trápna, veď to sú tvoje slová, tak kto je trápny" bránila som sa, ale ona neprestávala. ,,No veď si trápna, že po mne opakuješ!" ,,Fajn, prestaň!" ,,Prečo by som mala" povedala drzo. Pre toto. Vypálila som jej poriadne zaucho, len ma tak štípala ruka.  Ona sa rozrevala: ,,Prestááááááň ty sprostaňa" a kopla ma. To ma už naštvala a začali sme sa mlátiť. Je odomňa síce približne o 4 roky mladšia, je minimálne o 10 kíl ťažšia, ja som o 10centimetrov vyššia. Ona nadpriemerne tučná, ja nadpriemerne chudá. Niekedy je náročné biť sa s ňou. Prišla mama a nakričala, aby sme šli raňajkovať. Išli sme teda k stolu. Bolo mi trápne sedieť s ňou za jedným stolom. Raňajky prebehli bez slova. Mame som pomohla upratať po raňajkách a spýtala sa ma: ,,Nechcela by si so mnou dnes ísť ku Katke? Mal by bať doma aj Kiko. ,,Fajn"povedala som a odišla do izby. Mama prišla a dodala: ,,Prídem domov okolo piatej. Netreba ti niečo do školy?" Hops, zajtra je škola, takmer som zabudla. Ach, ako to ušlo. ,,Nie,myslím že nie. A kam ideš?" ,,Musím ti všetko hlásiť?" povedala surovo.  ,,Nie, len keby si bola nezvestná, aby som o tebe vedela podať informácie." ,,To bol pokus o vtip?"spýtala sa mama, ale ja som pre istotu ani neodpovedala. Zobrala som Rika a šli sme do parku.
 
14:37
Keď som prišla do parku, nikto tam nebol. Iba ticho, šum listov, spievanie vtáčikov a samozrejme pachtenie Rika. Riko je moje zlatíčko, krátkosrstá čivava. Vždy som túžila mať psa, a moje želanie sa vyplnilo presne päť rokov po rozvode našich. Rozviedli sa, keď som mala päť rokov. Vtedy som to nejak neprežívala, ale začalo ma to mrzieť neskôr. S mojim otcom sme si toho "užili" naozaj veľa. Mamina je silná žena, a práve pri hádkach s ňou si pripomínam čím všetkým musela prejsť. Už len to, že ma priviedla na svet, ktorý bol do bodky proti nej je od nej veľká láskavosť. Bola mladá a dokázala si ma ubrániť-to si na nej cením. Otec bol tyran a celá rodina vrátane tej jeho ho považuje za psychopata. Jeho rodičia-čiže moji starkovci sú na našej strane a veľmi nám pomáhajú. Hlavne maminke. Z princípu by sa na ňu mohli vykšľať, ale sú to naozaj dobrí ľudia. Premýšľala som o mojom živote a prvýkrát mi táto myšlienka nahnala slzy do očí. Nech už bolo ako chce, sme tu a teraz. 
  Ako som si tak vykračovala, stretla som skupinku "úžasných". Kiko, Roland, Aleš, Dano. ,,Čo sa ti stalo?!" Kiko si okamžite všimol slzy v mojich očiach. Už to o niečom svedčí, jemu jedinému na mne záleží. ,,Ale nič, len ako sa mi kýchlo, tak sa  mi zaslzili oči" povyedala soms nútením úsmevom. ,,Si si istá?" pozrel sa na mňa pochybovačne. ,,Áno, určite. Inak, dnes prídeme ku vám. Budeš doma?" ,,No, nemal som v pláne, ale pokúsim sa. Tak teraz ideme, aby sme stihli dnešný plán" žmurkol na mňa. ,,Super, ďakujem. Čaute" kývla som hlavou s pohľadom na ostatných. ,,Čau", povedali všetci, okrem Daniela, pre ktorého boli zjavne zaujímavejšie stromyy naokolo ako trápna Monika. Pobrali sa preč. Ešte som sa chvíľu iprechádzala a šla som domov aj ja. Teraz rozmýšľam, že sa aj Aleš aj Roland tvárili, akoby sa nič nestalo, no teda Rolanda chápem, bol opitý. Ale Aleš sa m á k nám nasťahovať, tváril sa, akoby tam ani nebol. Idem sa naobedovať, i keď je už trochu neskoro. A potom si pripraviť veci do školy.
 
20:28
Práve sme sa vrátili od Boďovcov. Kiko ma zobral hneď so sebou do izby a vyblafol na mňa: ,,Veľmi ma to mrzí, že som sa ťa nespýtal, či môžem dať Alešovi tvoje číslo. Aha, jasné. Aleš mi písal SMS-ku a mne bolo fuk, z kade má moje číslo. ,,Mmmm, tó...jé....vpohode" uškrnula som sa. ,,Uf, to som rád.." nastalo trápne ticho. V tom sme naraz začali: ,,Hhh.." ,,No povedz!" začali sme sa rehotať, akoby to bolo vtipné. Ale bolo to jedine tak trápne. ,,Pamätáš sa, ako si bola prvýkrát v tejto izbe a hrooozne si sa hanbila a tak som rozpútal vankúšovú vojnu?" cítila som sa blbo, ale nespomínala. ,,Aha, takže nespomínaš" hodil do mňa vankúš a ja som mu to samozrejme hneď vrátila. Crrrrrrrn. Začal zvoniť skype. Kiko hneď letel ku compu a dal si na hlavu slúchatká. ,,No...nie....ha-ha-ha.... no kúpil som, ale šetril som na to tri mesiace" ,,Tak ja idem"pobrala som sa na odchod z jeho izby ,,Nie, nie, čakaj. Niku.  Máš problém?! Hej, hej" spustil strašný rehot. Cítila som sa trápne, že sa bavia na môj účet. A pobrala som sa. Vybehol von s zdrapil ma za ruku. ,, Čo sa zdúvaš, volal Jaro a pýtal sa koho to tu mám. Ktovie, čo mu už behalo po rozume. Poď hrať." ,,Nikdy v živote som to nehrala a ani len nevidela, ako sa to hrá" ,,No tak ti ukážem" žmurkol, schmatol ma a sadla som si mu na kolená a všetko mi ukázal. Všetko som to kazila a on sa iba smial. Ale bola to sranda. Keď ma prišla mamina zavolať, že ideme domov divne sa na nás pozrela. Kiko ma tresol po mojej (nie bohvieakej) riti a ja som len tak vystrelila. ,,Čó?!" Rozrehotal sa. ,,Čáu a príď aj nabudúce, aby som sa dostal na mizinu."v očiach sa mu pohrávali iskričky. ,,Há-há, už s tebou nikdy nebudem hrať. Čau" Odišli sme. No a teraz už idem spať, zajta musím skoro vstať do školy. Úf, už  z tej predstavy je mi zle. Ale teším sa na našu triedu.

 

2.9.2013

 
5:39
Dnes som vstala o 4:33 Budíky mi totiž zvonili už od tretej. No, keby som náhodou zaspala. Predstava, že nestihnem prvý deň v novom školskom roku znie riadne blbo. Večer som si ešte pripravila, čo si oblečiem, aby som ráno nečumela tri hodiny do skrine. Obliekla som si to, čo som si nakúpila na nákupoch s Feďou. Som namaľovaná, pripravená a neviem, čo mám ešte robiť. Idem sa s Rikom prejsť. 
 
13:28
Takto som si dnešný deň rozhodne nepredstavovala! Keď som sa išla prejsť s Rikom vyvliekol sa mi z popruhov. Neviem, ako je to  možné, asi sa s nimi niekto (Jula) hral, a povolil ich. Tak som ho po sídlisku naháňala ako splašená. Dostala som sa k centru mesta a stretla som Maťa, Dávida, Aleša, Saru, Kathryn, Elizabeth, (naše krásky musia mať ešte aj mená geniálne, aj keď sú narodené na slovensku a majú úplne typicky slovenské priezviská). Fajčili v jednom podchode pod vyvýšeným obchodom s potravinami. Každé ráno tam vídavam nejakých gymnazistov. Ja som letela megarýchlosťou, preotže v blízkosti bola hlavná cesta, ale bol málo hodín, a autá jezdili minimálne. Samozrejme všimli si ma a  Aleš s pobavením vykríkol ,,Nepotrebješ nejako pomôcť?" Ale v tom Riko vbehol na hlavnú cestu a pobehoval z pruhu do pruhu. Zastavil dokopy 4 autá a ja som tam vtrhla, lenže bol vystresovaný a nedal sa mi za ten svet chytiť. Bola som vďačná, že autá na mňa nevytrubovali a Riko vybehol na chodník. Autá sa dali do pohybu a moje srdce ešte viec, keď som videla, že akási študentka z gymnázia berie Rika na ruky. ,,To je tvoj psík?" spýtala sa a asi nevidela celé "predstavenie". ,,Mmm, áno" zobrala som ho a niesla na rukách. Znovu som musela prejsť popri fajčiarskom podchode, keď sa Aleš ku mne pripojil. Fasa. ,,Už si počula najnovšie novinky? Sestrička?" usmial sa a objal okolo pleca. Už mi vôbec nepripadal taký úžasný. Mala som nervy. Teraz už ani nie, ale v  tom momente boli geniálne. Myslím, že sa mi stále páči teda nemyslím, viem to) ale jednoducho keď som s ním, spomeniem si na mamine slová: ,,Tvoj starší brat Aleško" tak ma chytá triaška. Vyslobodila som sa spod jeho ruky ,,Žiadna sestrička, jasné?! A neviem, prečo sa smeješ!" pridala som do kroku. ,,Asi sa ponáhľaš, tak večer." nahodil zvodný úsmev. Ja som trielila domov, aby som stihla školu. Jula práve vyrážala a začala sa rehotať. ,,Čo sa smeješ ty tučná sviňa?" no áno, trochu som to prehnala. Ona neprestávala s rehotom. ,,Pozri sa do zrkadla" Letela som k zrkadlu. Mala som fľakatú tvár a špirálu na celom ksichte. Rýchlo som si umyla tvár a iba dala korektor. Letela som do školy, aby som nič nezmeškala. Zostávalo mi ešte 10 minút. Keď už som sa bllížila k  k tomu húfu "natešených" školákov zbadala som našu skupinku. Zrejme mali perfektnú náladu. Chalani sa výborne bavili. Rannú historku práve rozprával Martin a ja som stála za ním. Ostatní chalani to už zbadali a začali sa rehotať ešte viac. Keď sa Martin na ich podnet otočil akosi nechtiac mi vyletela ruka a poriadne ma zaštípala. Všetci zostali ticho. Martin zostal stáť ako obarený. Nebol to jeden z trtmákov, bol celkom obľúbený a nie zvyknutý, že dostáva facky od báb. Zvlášť od dákej Zlievskej. Tvárila som sa, akoby sa nič nestalo. Všetci si šepkali, že máme novú spolužiačku, nejakú Sisu. Celý príhovor som si obzerala údajne našu spolužiačkiu-údajne Sisu. V jeden moment sa nám pohľady stretli a usmiali sme sa. Po dlhom nudnom príhovore sme sa pobrali do triedy. Ja som si sadla na svoje miesto a Ela si sadla k Aji. Aja k nám minulý rok prestúpila z béčky a celé dni tam aj trávi. Sisa ku mne prišla a jemným hanblivým hláskom ,,Mohla by som si k tebe sadnúť? Lebo už nie je miesto."  ,,Jasné, moja spolusediaca sa so mnou už nebaví" snažila som sa tváriť milo, pretože tá baba sa mi vážne páči. Hnedé, vyžehlené vlasy siahajúce po plece, hnedé oči široký úsmev a perfektná postava. Mala na sebe bledomodré rifle a bielu blúzku oživenú náhrdelníkom s veľkým príveskom. Triedna začala s jej príjemným úsmevom: ,,Tááák, vitajte moji milí.Ako prvé, čo vám chcem v tomto polroku oznámiť, je že máme novú spolužiačku. Toto je Silvinka Tkáčiková, prišla k nám z Hornej Štubne, som rada, že už máš kamarátku." potom klasicky pokračovala a po vyučovaní prišla za Silviou. ,,Ako ťa doma volali?" Sisa sa začala smiať ,To nemôžem povedať, je to blbé" ,,Ale no" Sisa sa na mňa pozrela a ja som sa na ňu iba usmiala a pohľadom naznačila, aby povedala ,,Sina" začala si rehotať. ,,Však ókej, Sina" triedna je v pohode. Je stará dievka, má 52 rokov amiluje literatúru, Okrem angličtiny vyučuje aj slovenský jazyk a kedysi učila výtvarnú. Keď odišla, Sisa mi povedala, aby som ju volala Sisa. 
Po obede som zavolala Sisu so mnou. Mala som v peňaženke peniaze a tak som ju pozvala, či ideme na kofolu. Súhlasila. Nevedela som veľmi kam by sme mali ísť, lebo A) nechodievam často von B) v našom trápnom meste je mizerný výber. Rozhodla som sa teda, že pôjdeme do jednej kaviarne na námestí s letnou terasou spojenou s pizzeriou a zmrzlinou. Po ceste prejdeme celým mestom, takže ak ho nepozná aspoň nebude stáť reč. Dozvedela som sa, že sa prisťahovali koncom leta. Jej otec sa rozhodol založiť si tu obchod. Pomyslela som si,  že je to poriadne blbá myšlienka, pretože tu iba ťažko prežije nejaký novozačínajúci podnikateľ. A ľudia odtiaľto chodia radšej nakupovať do susedných väčších miest. Taktiež som sa dozvedela, že má dve sestry- Alžbetku (7), Juditu (11). A že jej domov jej ani nechýba, lebo tam ani nemala kamarátov. Bývajú na lazoch za mestom, takže bude dochádzajúca. S úsmevom a dobrou náladou sme vstúpili do kaviarne, ale dobrá nálada vyprchala behom stotiny. Moja mama so svojím ,,dobrým kamarátom,, Chytila som Sisu za ruku a okamžite stadiaľ zdrhli. Mama si ma zrejme nevšimla, lebo bola otočená chrbtom. Nechcelo sa mi ísť nikde do tých podnikov nablízku, do ktorých chodia iba premianti nášho mesta. Všetci by sa tam na nás pozerali a celkovo by to tam bolo blbé. Tak sme teda improvizovali a zašli sme do zapekanky, a kúpili sme si dve fľašky coca-coly. Keď sme sa vracali domov išli sme popri škole a tam stáli deviataci a Martin. Ako sme išli okolo nich jeden skríkol ,,hopá, pozor chlapci" a odstupili sa nám. Ja som na nich iba zazrela a povedala ,,Kľud chlapci. Nemusíte sa ma báť. Zatiaľ" sama sebe som sa čudovala, kde sa vo mne nabralo toľko odvahy. Doteraz som sa na nich ani nepozrela a zrazu toto. Sisa sa začala chichúňať. ,,Máš rešpekt" ,,Počula si rannú šou toho debila?" Sisa chvíľu mlčala. ,,Mmmmm, časť." trochu som sa upokojila ,,Vážne si tak skoro ráno náháňala svojho psa s rozmazaným make upom?" ,,Čóóó?! Počula si časť? Teraz mám úžasnú povesť" ,,No neviem, neviem, či by so mala s tebou sedieť" rozosmiali sme sa a rozlúčili.
 
20:30
Rozhodla som sa, že narodeninovú oslavu zatiaľ nechám tak. Nemám na to náladu. Povedala som to aj mame, ale tá se nevyjadrila. 
 Práve sedím za počítačom. Pozrela som už asi všetko, ale totálne ma nudia módne stránky, či facebook. Aleš sedí oproti mne, čumí sa na mňa a keď sa naňho pozriem zaškerí sa. Nemyslela som si, že s ním budem musieť zdieľať izbu. Neviem si predstaviť, ako budeme piati žiť v jednoizbovom byte!!!!
  Sťahovali sa dve hodiny a poriešené je to tak, že mamina so svojim dobrým kamarátom bude spávať na rozťahovacom gauči a Aleš na rozťahovacom gauči v našej izbe. Nechápem, prečo príšelci nespia v kuchyni a príde mi choré, že máme byť s 15 ročným chalanom v jednej izbe. Naša izba je predelená skriňami-za nimi máme poschodovku. Aleš je na druhej. Ale aj tak, príde mi to totálne nahlavu. ,,Aký máš so mnou problém, sestrička?" spýtal sa ma keď si ukladal veci do MOJEJ skrine. Nemôžem za to, že mám málo vecí a mám tam veľa miesta. Jula ju má plnú, ale nosí iba polku, lebo vo všetkom vyzerá tučná. No ona nevyzerá, ona je. Ale naspäť k veci. ,,Už som ti povedala, aby si ma nevolal sestrička!" povedala som so superzvýšeným hlasom. ,,Prečo nie?" zaplietla sa do toho mamina. ,,Lebo nie je môj brat!" zlosť vo mne len tak vrela. ,,Ale mne to nebude robiť problém, dúfam, že ti to nevadí." hypnotizovala ho Jula. ,,Jasnačka, že nie," žmurkol na ňu a ona vyletela do výšin. Bolo to už trápne. ,,A nevadilo mi, keby ma tak volala aj Nika." ,,Pre teba som Monika, žiadna sestrička, ani Nika." snažila som sa ovládať. ,,Ale už dosť!" skríkla mama. ,,Na toto nemám nervy! Ešte raz povieš niečo nevhodné a môžeš si zbaliť veci. Každé voľné miesto tu bude vítané." nepovedala som nič, iba som si sadla za počítač, no a odvtedy tu sedím. Aj by som sa šla osprchovať, ale rada by som súkromie. No idem teda do sprchy.
 
00:09
Rozdrapí ma. Vôbec sa mi nedá spať a som nervózna. Aleš asi tiež ešte nespí, zdá sa mi, že je na mobile. Z kuchyne vychádzajú rôzne zvuky, šuškanie, chichotanie.
_______________________
Bola som sa "napiť", aby som zistila, čo sa deje. Mama zhúkla, čo tam robím. Obránila som sa, že sa chcem iba napiť a Gregor mi povedal, že si mám zobrať taštičku, čo je na stole.  Umelo som sa usmiala vzala si ju. Tvárila som sa, že mi je jedno, čo je jej obsahom. Tesne pred tým ako som zatvorila dvere dodal: ,,Všetko najlepšie" ,,Hm," nezmohla som sa ani na ďakujem. Akonáhle som zatvorila dvere, ponáhľala som sa do postele, aby som sa na to pozrela. Vysypala som to teda. Z darčekovej tašky vypadol do ružova zabalený set náhrdelník, náramku a naušníc a čokoláda milka thank you (čo tým chcel naznačiť?!). ,,Páči sa ti to?" ozvalo sa spoza skríň. Ticho. ,,Vyberal som to ja." Čo čakal, že mu poviem? ,,Šperky veľmi nenosím," odpovedala som tichou a vyhýbavou odpoveďou. Páči sa mi to. ,,Tak to mi je ľúto. Otec ma iba zobral do zlatníctva a pýtal sa na môj názor. Myslím, že by sa ti to hodilo." Nepovedala som nič, iba si dala do uší slúchadlá. Zazneli v nich staré, už zabudnuté skladby, ako napríklad Morandi-Angels, zvučka Jánošíka-Habera, či Lady Gaga Telephone, Poker face...Mala by som si stiehnuť n iečo nové, ale iTunes ma hnevá.Musela som si otvoriť čokoládu. Som závislá na sladkostiach. Na mojej postave to však nevidno. Na správnych miestach by sa zišli kilá navyše. Idem si umyť zuby a vypínam notebook.
 

4.9.2013-utorok 14 rokov :D

...zápisky zo školy...
Keď som prišla do školy Sisa tam už bola. Jej prvé slová hneď po pozdrave ma šokovali. ,,Chodíš s nejakým Alešom?" Nevedela som, čo jej mám na to povedať. ,,Skadiaľ to máš?"
,,Nejaké baby si tu ráno šepkali, že ťa videli s dákym úžasným chalanom, že ťa chodí odprevádzať domov a opisovali ho, akoby zostúpil z neba." Sisa čakala, čo jej poviem, ale ja som si to prehrávala v hlave dookola a neskôr som sa zmohla na odpoveď: ,,Ja s nikým nechodím" ,,To je všetko, čo mi k tomu povieš?" opýtala sklamane. ,,No, vlastne on so mnou býva, už dva dni a áno, je pekný, ale nemyslím si, že si zaslúži také chválospevy" zhrnula som, ale už som sa k tomu viacej nechcela vracať. ,,Je to tvoj brat?" videla som na Sise, že je zmätená. Nečudujem sa jej, ja asi nie som o nič menej. ,,Nie nie je to môj brat, ibaže moja mama sa pozná s jeho otcom a ponúkla im u nás dočasné ubytovanie, pretože sa rozviedol s manželkou a hľadá si nové. Ten chalan sa mi páči, ale nikdy by so mnou nechodil." ,,Jéé, tak to musí byť super, mať doma nejakého staršieho chalana, ktorý sa ti páči."zvýskla Sisa ,,No to je!" povedala som skôr ironicky, ako nadšene. ,,A už sa k tomu nechcem vracať." ,,Ozaj, všetko najlepšie" strčila mi do rúk čokoládu Milku. ,,Ako je možné, že o mne všetko vieš?!" ,,Ráno som tu bola príliš skoro, pretože nás otec vozieva cestou do práce, no a baby okrem tohto preberali aj to, že ktovie, či budeš mať tento rok oslavu. No a tak som ti zbehla kúpiť čokoládu." Trochu ma zarazilo, že v škole si niekto spomenie, že vôbec som na tomto svete. To, že vedia, že mám narodeniny sa nečudujem. Keby neexistoval facebook, tak podaktorí ani nevedia, že žijem. Potom sme sa už bez slova pobrali do triedy. Keď sme čakali na hodinu, vošiel do triedy Dávid a Sisa ho hypnotizovala pohľadom. 
 ,,Ako sa volá ten chalan?" opýtala sa bez toho, aby z neho strhla zrak. ,,Dávid, páči sa ti?". Usmiala sa a nepovedala nič. ,,Nie si jediná" škerila som sa na ňu, mysliac minimálne polku čerstvého-ôsmeho ročníka. Dávid sa pozrel smerom k nám a Sisa sa začala rehotať. Celý zvyšok dňa ho nespúšťala z očí.
__________________________
Práve som doma a čakalo ma prekvapenie. Dosť hrozné prekvapenie. Vyspevovala som si neexistujúce pesničky a keď som vošla do kuchyne spustila som hromadný záchvat smiechu. ,,No čo, pridáš sa ku nám, alebo máš na práci niečo dôležitejšie?" opýtal sa ma Aleš, ale ja som zdrhla do detskej. Zvedľa sa ozýval huk a strašný rehot asi šiestich chlapcov vo veku 14-17 rokov.  Do izby mi niekto vtrhol Kiko, práve keď som sa prezliekala. ,,Oúú, prepáč, ale chápeš, sme trochu podnapití, takže musíš odpustiť." Nemusel sa ku mne veľmi približovať, aby som sa o tom presvedčila. Museli toho vypiť poriadne veľa. ,,Ale chcel som sa iba opýtať, či sa nepripojíš, i keď v pláne bola iba chlapčenská chľastačka, no zistili sme, že bez dievčat to nie je ono." Nikdy mi nepripadal taký protivný, ako v tej chvíli. ,,Tak si vo svojej chlapčenskej chľastačke pokračujte, aj tak nenahradím dievčatá z vašej spoločnosti. A ak dovolíš, rada by som sa prezliekla." ,,No, veľmi rád by som ti pomohol, ale nechcem si ťa pohnevať, takže nabudúce." ,,Žiadne nabudúce nebude!" Vytlačila som ho von z izby a najväčšou silou som bachla dverami. Niekedy ich ľutujem. Musia si odpykávať všetky problémy v našej rodine. Keďže prítomní vo mne vzbudili dostatok adrenalínu, ešte som otvorila dvere a opýtala sa Aleša: ,,Vie o tom vôbec moja mama?" Neváhal a hneď mi odpovedal: ,,Mmmm, myslím, že to nie je potrebné, ale otec povedal, že mu to nebude vadiť a že sa máme dobre zabaviť." ,,Takže tvoj otec, áno?!" podišla som bližšie k tým troskám. ,,Lenže tvoj otec s týmto bytom nemá abstolútne nič! Žiadne právo rozhodovať, kto ho môže navštevovať a či ho môžete do večera celý rozobrať!" môj hlas už mal intezitu, ktorá prevyšovala krik. Išla som do izby a znova som bachla dverami. Chcela som zavolať mame a Aleš to zrejme dobre vedel, pretože išiel za mnou a vytrhol mi mobil z rúk. ,,Ale, ale malá chce žalovať mame.Čo sa s nami nemôžeš trošku zabaviť, ako každá normálna baba, hm?" ,,Asi preto, že nie som normálna a nepokladám za zábavné spiť sa pod obraz boží!" ,,Ale piť vieš, o tom sme sa predsa presvedčili na Rolandovej oslave." ,,To, že som splnila moju úlohu znamená, že viem piť! Čo tým chceš vlastne povedať?" ,,Ale vieš, čo? Nechajme to tak. Ak chceš, tak poď ku nám, ak nie tak tu zostaň, hlavne nevolaj mame, ak nechceš mať problémy." ,,Ty sa mi vyhrážaš?!" ,, To som predsa nepovedal, len nechcem, aby vznikali zbytočné problémy a myslím, že ani ty nie." Odišiel do kuchyne. Strašne som  potrebovala na wécko, ale to by som musela prejsť kuchyňou. Myšlienky mi vírili, a ja som došla k záveru, že nejakí ožratí chalani mi môžu byť ukradnutí a ja nenechám, aby môj mechúr praskol.
____________________________
Pozbierala som všetky sily, zaťala zuby a išla som. Samozrejme, že to nemohli nechať len tak. ,,Žeby si to mladá rozmyslela?" Radšej som nepovedala nič a snažila sa ignorovať.  ,,Ale asi ide najprv kúpiť niečo kvalitnejšie, snáď sa nebude ponižovať a piť taká lacné značky. V tom som spravila veľkú chybu a vybuchla som: ,,Môžem sa ísť v kľude vyšťať bez toho, aby to niekto komentoval?!" Takéto výbuchy boli pre mňa doteraz len veľmi zriedkavé, no v poslednej dobe som sa jednoducho nedokázala ovládnuť. Najprv bolo ticho a všetci iba po sebe zazerali, nevedeli, ako majú reagovať. No potom to jednoducho prasklo, a všetci sa rozrehotali. ,,Som rada, že vám dnes môžem zvyšovať náladu. A teraz, ak dovolíte.." nedopovedala som a zmizla som v chodbe. V kúpeľni som sa musela osviežiť studenou vodou a znova sa odhodlať. Myslela som, že mi konečne dajú pokoj, ale im proste nedalo. ,,Teraz keď nejdeš...nóó..nejdeš na WC, môžem si dovoliť poznámku?" Opovážlivca som prepálila pohľadom. ,,Nie!" ,,Mačička, snáď sa na mňa nehneváš.." ...rehot... ,,Cítim sa ako v krčme medzi  minimálne 50-ročnými chlapmi, je to maximálne trápne. Láskavo mi tak nehovor!" no a v tom Megachyba dňa číslo 2: jednoducho som mu vypálila. Čudovala som sa sama sebe a chcela som sa pobrať do detskej, keď ma poškodený zdrapil za pás. ,,Myslím, že by si sa mi mala ospravedlniť" ,,Necítim takú potrebu." ,,No, ale vidieť, že si slušne vychovaná. Nechcem od teba nič, len aby si tu s nami trochu..pobudla." ,,Fájn, ako chcete!" sadla som si na stoličku a tvárila sa, akoby som si práve odpykávala trest za svoju opovážlivosť. No nie však dotknuto, či ponížene. ,,Ale toto sa neráta, musíš sa baviť. A ako prvé, by sme mali opraviť to, čo sa doteraz pokazilo. Čiže štart nanovo. Ja som Peter."ponúkal mi ruku. Ja som ju neprijala. ,,Ja som Monika a odpykávam si tu trest, no nepotrebujem žiadny nový štart." Zdvihol ruky na znak rešpektu.Pokračovali vo svojej zábave a mne to liezlo maximálne na nervy. Pristúpila som k stolu a naliala som si do prázdneho štamperlíka z fľašky Nicolaus. Bolo mi úplne jedno, či tým vzbudím pozornosť, alebo nie. ,,Takže predsa neodolala" povedal jeden celkom triezvy chalan. Nebolo z toho cítiť iróniu. Iba sa pousmial. Aleš podišiel ku mne potľapkal ma po chrbte, že len tak ďalej. Po pár minútach som pochopila, čo je na tom taká zábava. Nebola som opitá, ale nemôžem zapierať, že som pila. Spoznala som mená všetkých prítomných chalanov, nó vlastne z toho štyroch som už predtým poznala: Aleš, Kiko, Peter, Dávid, Marek, Majo-títo dvaja chlapci boli pre mňa noví. Neboli nijako výrazní, nevšímala som si ich. Marek má 17 a Majo 16. Keď sa schyľovalo k 22:00 Peter, Majo a Marek sa pobrali domov. Mne už bolo zle a mala som si robiť svoju prvú domácu úlohu v tomto školskom roku, ale na to som si rozhodne netrúfala. Ľutovala som, že tu nebola Sisa, mala by skvelú príležitosť zoznámiť sa s opitým Dávidom. Aspoň by spoznala jeho pravú tvár. ,,Do pi*i, dneska som išiel do stánku, že do p*i si kúpim cigarety, niééé? A tá pi*a sku*vená mi nechcela predať.
Začala som sa smiať. Tá artikulácia a gestikulácia bola taká vtipná, že som nemohla vydržať. ,,Tó némal byť vtíp" vyrúkol na mňa. ,,Ja viem, viem, pokračuj" ,,Už som kvôôôôli tebéé, aj zabudóól." skväcol na gauči a vtedy som pozrela na Aleša: ,,Ako pôjde domov? Veď je úplne neschopný" ,,Tak ako vždy, že Dávid?" potľapkal ho po pleci. ,,No jasné." pritvrdil Dávid, ale ja som tomu nemohla veriť ,,To je ako preboha? Zajtra bude vôbec doma?" ,,Čo ti na ňom tak záleži?" Rozčertil sa Aleš. ,,Asi preto, aby sme nemali na svedomí ožratého týpka, ktorého zrazilo auto, či záhadne zmizol. ,,Ja mu pomôžem" zapojil sa do debaty Kiko po dlhšej dobe. Ako som sa k nim pridala, nevidela som ho vypiť ani len minerálku. Samozrejem nemohol vytriezvieť, ale rozhodne bol na tom lepšie ako Aleš a Dávid. Zrazu sa Dávid postavil a vyzvracal sa do misky s čipsami. Aspoňže nie na zem, to by som asi neprežila. Riadiť grcku po dákom ožranovi. Dosť, čo ešte bolo poriadiť byt. ,,Asi by ste mohli aj ísť." ,,Fajn, tak poď ty pako" zobral ho pod pazuchy Kiko. Dávid je o hlavu vyšší od Kika a ani si nechcem predstaviť tú zvyšnú cestu domov, ktorá ešte bude trvať dlho. Kikovi len tak navreli žily na krku a pravidelne zhlboka dýchal, pretože Dávid mu to nijako neuľahčoval. No keď prechádzali vchodovými dverami dal mi pusu na líce zabľabotal niečo nezrozumiteľné. Sledovala som ich z okna dokým sa mi nestratili z obzoru. Na moje počudovanie, Aleš sa chytil do upratovanie fľašiek, pohárov, obalov z čipsov, tyčiniek, chrumiek, keksíkov a cigariet. Dokonca aj povysával a zmorený sa zvail do postele. Ani mne od toho veľa nechýbalo, no musela som sa ešte osprchovať. No práve teraz sedím v posteli, myslím že triezva, ale celkom zničená. No obávam sa zajtrajšieho rána. No ale mám pocit, že narodky sa mohli skončiť aj horšie, veď napokon-zabavila som sa.

5.9.2013-streda 

13:47
Moje obavy z hrozného rána sa naplnili. Vstala som horko-ťažko a svet sa mi krútil. Bolo mi totálne na vracanie. Asi som to predsa len prehnala. Alebo možno je to tým, že moje telo na to nie je zvyknuté. V každom prípade som sa musela pozbierať. Bolo už dosť hodín a tak som si iba korektorom zatrela hrozné kruhy pod očami a obliekla prvé, čo mi prišlo pod ruky-teda jednofarebné tričko a rifle s vyšúchaným vzhľadom. Nepripravila som si ani desiatu, iba nahádzala knižky to tašky. Aleš ešte spal a asi stý raz som doňho šťuchla, aby sa prebral. Nereagoval. Ja som teda letela do školy. Prišla som do školy načas, dokonca som si stihla odpísať domácu úlohu od narozdiel odo mňa, pripravenej Sisy. Učiteľky aj dnes pokračovali v bambardovaní poznámkami, zadaniami projektov a domácich úloh. Dávid prišiel až na tretiu hodinu pristavil sa pri mne, či som prežila.
 ,,Ja s menšími problémami, ale čo ty? Pamätáš si vôbec, ako si sa dostal domov?" ,,Na také veci sa ma ani nepýtaj. Zbytočnosti." pobral sa ku svojej lavici a celý deň sa tváril ako neprítomný. Sisa sa samozrejme pýtala, o čo sa jedná. Keď  sa dozvedela, že som včerajšie popoludnie trávila v Dávidovej prítomnosti, dosť ju to rozhádzalo. Nevadilo jej, keď som je vravela, aký bol hrozný. Mala by som jej spraviť láskavosť a dopriať jej večer podobný tomu včerajšiemu. Najedla som sa a idem si trochu ľahnúť.
 

8.9.2013-piatok

Druhá polovička týždňa sa vliekla pomalšie, ako slimačím tempom. Učiteľky neboli ochotné akceptovať, že si napamätáme to, čo by sme si mali-čiže učivo spred dvoch mesiacov, no a podaktoré aj celého minulého roka. Počas týždňa nebolo času na upevňovanie vzťahov či už so Sisou, ostatnými spolužiačkami, či s mojou aktuálnou rodinnou zostavou. Dnes sa chystáme na nejaký výlet, ale nikto, ani mama nevieme, kam ideme, pretože je to prekvapenie. Dúfam, že sa vrátime čo najskôr, lebo do tej pretvárky na šťastnú rodinu nie som ochotná sa zapájať. Chcela som ísť za Sofiou, pretože už prvý školský týždeň chýbala, a príde mi to ako zlé znamenie. Chcela by som jej ukázať učivo a pozrieť si s ňou nejaký film. Aj Lucka chcela, aby sme spolu strávili jedno poobedie, pretože iba v štvrtok sa vrátili zo svojho trojmesačného pobytu v Čechách. Totiž obidvaja jej rodičia dostali skvelé pracovné ponuky a tak sa z plánovaného týždňa vykľuli tri mesiace. Veľmi sa na ňu teším, chýbala mi. Celé prázdniny sme boli vďaka mailu v kontakte, ale nič nemôže nahradiť osobné schôdzky a smiech na vlastné uši, namiesto smajlíčkov. Práve prišla očakávaná Jula a môžme vyraziť. To som teda zvedavá.
 
20:33
Tákže!
 Boli sme sme na turistickom výlete, žiadne nákupné centrá, ako som dúfala. Najprv sme navštívili Sitno a z neho sme sa potom presunuli na Počúvadlo. 
 Na Sitne som teda mala strach, hlavne, keď som sa mala škrabať popri tých skalách a strmých schodoch. Výhľad bol nádherný, ale držala som sa v bezpečnej vzdialenosti. Aleš s Gregorom ma chceli dotiahnuť na jedno bralo, z ktorého musel byť výhľad parádny, ale nestála som o to. Jula sa teda s radosťou ponúkla. My s mamou sme sya radšej držali v bezpečnej vzialenosti. Pri počúvadli mi bolo o čosi lepšie-žiadne nebezpečné výšky, iba nádherný pohľad na vodnú plochu. Výhľad mi trochu kazili zamilované páriky na lavičkách. Boli na každom rohu a to mi pripadalo na tom mieste také deprimujúce. Potom sme sa stavili v miestnej reštaurácií, kde sa mi zdalo sedieť akoby večnosť so zamilovaným párikom rodičov. Mne i Alešovi to bolo nesmierne trápne, i keď on sa to snažil nedávať najavo. Jule tento výlet vyhovoval najviac a všetko musela okomentovať,  čo mi maximálne liezlo na nervy. Ale úprimne-mne už na nej vadí totálne všetko, i to, že dýcha. Myslím, že na jej strane je to rovnako. Po ceste domov som požiadala Gregora, aby ma vyhodil u Sofií, ale tá neotvárala, takže som na ulici zostala stáť. Bola to moja vina. Ja som požiadala Gregora, aby na mňa nečakali. A tak som sa pobrala vpred po ceste biedne osvetlenej uličky s malou dušičkou a slzou v kútiku oka. Mala som prejsť celým našim mestom, cez dejaké uličky, no nemienila som sa báť, i keď to bolo náramne ťažké.
 

9.9.2013 sobota

Dnes som sa rozprávala s maminou na tému "oslava narodenín". Nechcem tam veľa ľudí, a chcela by som ju zajtra. Mamina tvrdí, že je to skoro a urýchlene, ale súhlasí. Dnes pôjdeme na menší nákup, aby sme zajtra mohli pripraviť občerstvenie. Pozvem iba Sisu, samozrejme Lucku, Emu, Sašu a možno Vandu a ona nech sa rozhodne, či so sebou vezme aj Rolanda. Nemusel by prísť. Občas mi zavŕta v hlave to, čo sa stalo na jeho oslave. No a nemôžem zabudnúť na Kika a zrejme budem musieť pozvať aj Aleša.
 Teraz sa chystám napraviť to, čo som včera nestihla. Zájdem za Sofiou aj Luckou. Už som aj tak poriadne naštvaná. Hneď pri raňajkách ma Jula kopala pod stolom. Celé raňajky sme viedli vojnu s nohami a ja už som strácala trpezlivosť, čo Julu zrejme bavilo. Potom ešte prišiel Gregor a Riko ho v zúrivosti uhryzol, čo ma dosť šokovalo. Ešte nikdy nikomu neublížil. Mamina v hneve prehlásila, že sa ho musíme zbaviť. Dúfam však, že to nemyslí vážne. Vyrážam teda za Sofkou.
______________________
Za Sofiou som sa ani nedostala, pretože na sídlisku ma zbadal Aleš a zavolal ma tam. Hral tam tenis s ďalšími kamarátmi. Doteraz som nepochopila, kde ich stále berie. Z takých starých ako je ona som z videnia poznala asi piatich.  A teraz kde sa vezmú, tu sa vezmú každý deň nejakí noví chalani. Trochu som sa zahanbila, pretože neboli na zahodenie. Napriek dátumu v kalendári posledné dni ja akosi teplo a zima sa ešte nehlási. Boli iba v tričkách s krátkymi rukávmi, práve si jeden z nich utieral kvapky potu z čela do trička, prričom odhalil svoje vyšportované brucho. S mojím bruchom to teda narobilo šarapatu! Najradšej by som sa na mieste otočila, ale ako by to vyzeralo? Tak som sa teda škerla a pozdravila sa. Aleš ma na prekvapenie všetkým predstavil. Jeden po druhom mi začali podávať ruky: ,,Čau, ja som Noro." ,, Mňa volajú Faki" zaškeril sa a ja som sa rozosmiala. Radšej som povedala: ,,Teší ma." ,,Paťo." No a potom prišiel na rad on: ,,Kubo" usmial sa na mňa. Má nádherný úsmev. Úplne ma vykoľajil. Z jedného vchodu vyšli dve dievčatá. Obe vysoké, vysmiate. A hlavne staršie. Jedna s čiernymi vyžehlanými vlasmi stiahnutými v cope, oči upravené výraznou linkou. Líca s ružovým nádychom sa smiali, no pozornosť na jej smiechu priťahovali najmä plné pery zvýraznené leskom. Jej postava nemala chybičku. Navyše si jej určite bola vedomá, pretože mala iba športovú podprsenku a na nej akúsi priesvitnú látku, ktorá mala zrejme  byť tričko, obtihnuté ružové tepláky. Druhá červené vlasy v drdole. Nebola vôbec namaľovaná, ale jej to nebolo treba. Postavu mala plnšiu, ale veľm peknú, ženskú. Taktiež bola vzhľadom na svoju postavu veľmi vhodne oblečená. Rifle, tielko a farebnú mikinu. Keď ich Aleš zbadal, oči mu zaiskrili. Rozhodne ho lákala čiernovláska, ktorá mierila ku Kubovi. Mňa aj Aleša to sklamalo.
 ,,Ahoj, láska" potešil sa Jakub a pobozkal ju. Ona sa mu pritúlila k širokej hrudi, on ju obaj mocnými ramenami. Ako som túžila byť na jej mieste. A Aleš zrejme na Jakubovom. 
 ,,Kde je Marek?" spýtal sa Paťo. ,,Odvčera poobedia sa mi neozval. Vy ste s ním neboli v kontakte?" Chcela som sa ozvať, že so mho videla, ale hanbila som sa. ,,Je dnes sobota, či nie?" pozrel sa na mňa Paťo. ,,Á-áno" zakoktala som sa. ,, A ty si ho nevidela, čo?" spýtal sa, akoby naschvál. ,,M-myslím, že hej." sklonila som zrak k zemi. ,,Vážne? Kde?" zbystril Faki. ,,V parku. Smeroval do dolnej uličky." ,,Bol sám?" pokračoval vo výsluchu Noro. ,,Nie, čakal tam na nejakú babu a šli spolu." poslušne som odpovedala na ich výsluch a uvedomovala som si, že sa všetci pozerali na mňa a čakali na moje odpovede. ,, Ó,nie!" skríkla čiernovláska a vtisli sa jej slzy do očí. ,,To je taká krava!" skríkla a Jakub ju stisol v náručía čosi jej šepkal do ucha. Až ma bodalo v srdci. ,,Nerev Deni. Sama si vybrala túto cestu. Možno sa raz z toho dostane.  ,,Buď ticho! skríkla a rozbehla sa na stanicu. Našim mesrom vlaky už nepremávajú a tak sú koľajnice pokojným miestom, obľubeným hlavne u mladých, ktorí si užívajú život po svojom a nepotrebujú, aby ich videli dospelí. Jakub sa rozbehol za ňou. Zostalo ticho. Potom sa iba červenovláska opýtala: ,,Je reč o Aji?" nikto nechcel odpovedať a nakoniec sa podujal Noro, aby jej odpovedal: ,,Áno, a už sa k tomu prosím ťa nevracaj Maťka. Hlavne nie pred Denisou." Maťa prikývla a Faki skríkol: ,,Tak prišli sme tu riešiť druhých, alebo hrať?!" ,,Máš pravdu!" rozbehli sa na ihrisko Noro, Aleš aj Maťa. Paťo so mnou zostal sedieť na lavičke.  Hlava mi lietala z jednej strany na druhú, keď si ku mne prisadol Kubo. Zaviala na mňa jeho vôňa. Ani som sa neňho nepozrela. ,, A ty čo si taká smutná? Nebodaj aj teba trápi Aja?" stále som sa hľadela do zeme. ,,Nie, ani neviem, kto to je." ,,Aha." všetci sme sa zapozerali na hru. Mati to vôbec nešlo, ale nikomu to nevadilo. Na lavičku pribehol Noro a na ihrisko vybehol na jeho miesto Paťo. ,,Tak čo? Stále rumádzga?" vyzvedá Noro. Jakub iba prikývol a tvár si ukryje do rúk, zhlboka sa nadýchol. Potom sa pozrel na mňa: ,,Tak, čo škrie teba?" rozum sa mi asi rozpustil a moje vnútro panikárilo. ,,Nič." odpovedala som stroho, ale Jakubovi táto odpoveď
nestačila, lebo na mňa spýtavo hľadel. ,,Vlastne ani sama neviem. Pôvodne som nemala ísť sem, ale za kamarátkami. Jedna má problémy a druhá prišla po troch mesiacoch." Jakub sa zamyslel. ,,Takže nie si smutná zo svojich problémov, ale z problémov kamarátiek. Je tak?" ,,Vlastne áno." vymenili sme si úsmevy, no v tom pribehol Aleš: ,,Kubóo, striedaš." ten vypálil a na jeho miesto si sadol Aleš. Chalan, ktorý sa mi kedysi páčil, no teraz je mojím bratom. ,,Tak čo? Nejako veľmi poškuľuješ po Kubkovi" obzeral si ma. ,,Z toho si nič nerob Aleš. Nie je predsa prvá, ani posledná." povedal sucho Noro. ,,Ale musím ťa upozorniť drahá, s Denisou to už ťahá rok a pol a nevyzerá, že ju chce pustiť k vode, rovnako, ako ani ona jeho." zahanbila som sa. ,,Ja už musím ísť." Vstala som a rozhodla som sa, že idem za Sofiou. Keď so prechádzala parkom z uličky vychádzali Marek a Aja. Ich smiech sa niesol celým parkom. Aja ho strčila a on stratil rovnováhu. Zamotalo ho a zaletel do stromu. Potom smerovali  tam, z kade som ja práve odchádzala. Sledovala som ich a za sebou som započula veselé: ,,Monikááá!" a čo nevidím. Vyškerená Sofia. 
,Á, čo ty tu robíš?" neskrývala som prekvapenie. ,,Ale bola som s partiou." neprestávala sa usmievať. ,,Ty máš nejakú partiu? Okrem mňa a tej tvojej siedmačky neviem o nikom" Sofia sa bláznovo zachichoce. ,,No, akousi náhodou som sa spoznala s jedným bratovým kamošom, samozrejme potajme. No a on ma zoznámil s ich partiou." ,,Fíha, to musí byť dobrá partia, keď ti takto zdvihli náladu." ,,To hej. Prepáč, už musím ísť" ,,Fíha, asi sa u teba toho veľa zmenilo." ,,Prišla si o veľa" žmurkla na mňa a už jej nebolo. Hm.. divné. Pobrala som sa teda k domu, kde býva Lucka. Zazvonila som. Ich pes Ťapko sa rozbehol k bráničke a radostne vrtel chvostíkom. Z dverí vytrielil Luckin brat Jurko. ,,Ahóóój, ahóój. Luciféér, Monika prišláá." rozbehol sa proti mne a odušu ma stískal. Má šesť rokov a už od jeho malička  sme s ním často chodievali s Luckou na preliezky a z nich sme smerovali do cukrárne. Okrem neho má Lucka tri staršie sestry. Tie však nebývajú často doma a tak si s nimi nie som taká blízka ako s Luckou a Jurkom. Ani dnes neboli doma. Lucka vybehla a začali sme sa silno stískať. Hneď ma ťahala za ruku domov a radostne výskala: ,,Konečne! Nevedla som sa ťa dočkať! Toľko ti toho musím povedať!" ,,Veď aj ja tebé!" zavreli sme sa do izby a prtrktotali sme tam 3 hodiny. Stále sme si mali čo povedať. Už keď sme boli hladné, Lucia vytiahla z rúry kurča so zapekaným zemiakmi. Nabrala mne aj Jurkovi. Dnes ho má na starosti. O polhodinku jej majú prísť rodičia a majú ísť spoločne navštíviť Jurkových a Luckiných starých rodičov. 
 Tak som sa teda pobrala domov. Znova som sa nevyhla sídlisku. Bolotam, raz toľko ľudí, ako doobeda. Na preliezkach plno malých detí. A na betónovom ihrisku a okolo neho na lavičkách mládež 14+. Cítila som sa blbo. Nepatrila som nikde. Teda aspoň som mala taký pocit, no potešilo ma, keď si ma ostatní všimli. Paťo a Noro mi uvoľnili miesto na lavičke. Taktiež som si všimla, že tu nie je Dena a Kubo. Namiesto nich tu boli navyše Marek, Aja, Dávid a Peter. Je divné, ako sa tieto chlapčensé spolky prepájajú. Spomenula som si na Sisu, možno by tu chcela byť. A tak som jej zavolala. Potešila sa, ale obávala sa, že sa nebude môcť mať ako dostať do mesta. O päť minút volala. Môže! O ďalších päť minút už bola na sídlisku. Všetkým som ju predstavila. Keď si podávala ruku s Marekom sledoval ju s veľkým obdivom. Ona si to zrejme nevšimla, lebo stále sledovala Dávida.
Po dlhej dobe hry sa pri nás vystriedali na lavičke všetci ludia a o každom sme sa všeličo podozvedali. S Davidom sme sa nasmiali a to len pre to, že Sisa sa smiala na všetkom, čo vypustil z ūst. Ale nemôžem zapierať- je to strašne super chalan. Taktiež sme sa rehotali s Fakim- je to prípad. S Norom a Paťom sme hlavne komentovali hru, s Peťom som sa cítila všelijako. Mám z neho zmiešané pocity. Človek nikdy nevie, čo má od neho čakať. Z Marekovej strany som cítila napätie. Myslím, že sa chcel páčiť Sise. No on bol ten posledný, ktorým by sa mal zaoberať jej mozoček. Aja sa stále smiala, ani sme jej nerozumeli, no jej nákazlivý smiech chytil aj nás. Maťa nemala velkú potrebu sa s nami baviť. Keď sa vystriedali všetci, volali aj nás. Najprv sme protestovali no Sisa mala byť v tíme s Dávidom a to ju lákalo. Ja som bola v dvojici s Petrom-koľká smola.
Na moje prekvapenie mi to celkom šlo. Sise naopak nie, ale nahrávalo jej to do karát, pretože za každý pokazený ťah sa jej dostalo od Dávida nejakého dotyku na povzbudenie. Na konci hry ma chcel Peter objať a to som mu nedovolila. Musela som vyzerať blbo, pretože poi každom zápase, kde boli spoluhráči chlapec a dievča sa objali. No a čo. Nechcem cítiť jeho dotyky. 
   Na ihrisko prichádzali ďalší. Atmosféra už bola iná. Malé deti už dávno zavolali ich ustráchané mamičky dnu, aby neprechladli. Zotmelo sa a zrejme aj vylákalo mládež von. Prichádzal Kiko, čo ma potešilo a hneď mi nálada klesla, keď som zbadala, že nejde sám, ale aj s Danom a Elou.
Očividne ani Elu nepotešila moja prítomnosť. Aj Danovi dačo šepkala, ale ten si z toho nič nerobil. Naopak, vytiahol spod bundy flašu a zareval: ,,kto je smädný?" Všetci sa zaradovali a vykrikovali. Zhromaždili sa okolo neho a Aleš otvoril flašu. Už bola tma a nevidela som, ktorý druh kaziču dnešného večera to je. Napadlo mi, že by som mala ísť domov, no v tom ma ktosi objal zozadu, zlakla som sa, ale v zápätí upokojila. Bol to Kiko. Už-už som mu chcela ruky zložiť no zvládol to sám.,, Čo si taká nešťastná, kostička?" Dobre vedel, že to posledné slovíčko si mohol odpustiť. ,,myslela som, že z tejto prezývky sme obaja vyrástli." ,,mmm, takéto slová sa mi nepáčia!!" Aj by sme sa naťahovali, ale ktosi mi podal flašu do ruky. Faki, kto iny. ,,hadam sa len nedáš zahanbiť malá. Kolkože to mâš rokov?" ,, štrnásť, ale to ešte nemusí znamenať, že sa musím s vami opíjať, aby som sa pred vami "nazahanbila" ." Chcela som sa pobrat, ale za ruky ma z jednej strany zachytil Kiko a z druhej Faki. Aj ma potešilo, že ma chcú medzi sebou, lenže: ,,hádam to nechceš vypiť sama" zvolal Dano protivným tónom. ,,chytaj! " hodila som mu flašu. Netušila som, že je taký mantavý a nechytí ju. Flaška spadla, rozbila sa o okraj lavičky, kúsky sa rozleteli navôkol tekutina sa vyliala.  Čakala som, že začnú po mne kričať, že som ich pripravila o tak vzácnu vec, ale rozosmiali sa. Rozbehla spm sa smerom domov. Za sebou som pocula: ,,kto ju chytí, môže jej vymyslieť trest!" A vtom som pridala ešte viac. Nemala som šancu! Už ma držal Dávid a prekvačil si ma cez polece. Báchala som ho po chrbte, ale nefungovalo to. ,, hrá me sana únosy dievčat? Okej!" A už ma Kiko ťahal. Ja, Dávid aj Kiko sme spadli. Ani jedného z nich to neperestávalo baviť. Kiko ma zdrapol, požiadal, aby som mu vyskočila na chrbát. Vsšimla som si, že Sisa stála vzadu na lavičke, aby mala situáciu pod kontrolou a Dávid k nej pribehol, ona radostne prikývla, už mu bola zakvačená na chrbte. Jeho zapotácalo a rozbehli sa. Sisa začala vrieskať, on si z toho nič nerobil. Bežali. S nami na stanicu a potom na vyvýšený peròn. Tam nás položili na zem a políhali si na drevá pripravené na odvoz. Hoci vyzerali nepohodlne, posadali sme si a rozosmiali sme sa ešte viac.
Potom sme  sa bez slova vyšplhali na vagóny. ,,Aha, tam je veľký voz!" sríkla som len tak zrazu a všetci sa pozreli na oblohu. Chalani si políhali, aby mali lepší výhľad na oblohu.Aj ja som si ľahla a napodiv nebolo to až také nepohodlné. Marek využil situáciu a ukázal Sise malý voz, ktorý stále nie a nie nájsť na oblohe medzi inými hviezdami. Vzal jej hlavu, aby si ju oprela o jeho hruď. Naoko neprotestovala. Bola predsa geniálna nálada.S Dávidom som sa nechtiac dotkla rukami, no akoby sme sa popálili odtiahli sme ich od seba bez akéhokoľvek pohľadu.  Sedel tam sám, nemal nikoho. Po mojej ľavici sedel Kiko a tak som sa oňho oprela. Bol príjemný pocit mať niekoho pri sebe, cítiť jeho teplo. Chcela by som to s niekým zažívať denne. Ale s kým?! Dlho sme vydržali pozorovať hviezdy. Dávid vytiahol cigarety. Zapálil dve a všetci si ich podávali. Samozrejme prišla jedna aj ku mne. Spýtavo som sa pozrela na Kika, ale ten nič. Tak som si potiahla. Vôbec to nebolo také dusivé, ako som čakala. Ďalej som podala Sise. Tá tiež váhala, potiahla si, zakašľala a podala ju ďalej. ,, ešte že ma máš princeznička. Bezo mša by si v tej vasej diere stvrdla." Aleš sa iba pozeral a čakal čo mu odpoviem. Márne... nezmohla som sa na nič.  
   Pobrali sme sa, ale cestou sme streli akýchsi feťákov. Aja ich spokojne pozdravila odzravili. Sisa a Ela im bol najbližšie, preto zapískali a obzerali si ich. Začínala som mať vážny strach. ,,mmm čo ty na to Boby? Tieto by sa dnes zišli.."rehot.... zdrapili Elu za ruku. ,,,,,,,,Hádam sa neurazia. Hlavne táto. Koľko berieš? Nemôžme sa dohodnúť že zadarmo, hm???" ,,okej, majte sa, ani jedna z našich báb o vás nejaví záujem." ,,ty drž hubu. Chcem to počuť od nich."  Aleš sa s nim nemal v pláne babrať. Proste mu tam na mieste uštedril poriadnu ranu päsťou. Len ho zvalilo na zem. ,,poďte" zavelil Aleš, ale Aja protestovala. ,,tak sa maj Ajka, ale za nami už nelez" povedal Aleš a zimomrivaky ma nepríjemne šteklili po celom tele. ,,Ajka, naozaj chceš s nimi zostať?" strachoval sa Marek. ,, musím mu pomôcť. Pozri ako ho tento kretén doriadil" a tak sme ich tam nechali. ,,chcem ísť domov." ,,pôjdem s tebou" ponúkol sa Kiko. Ostatní na sídlisku ešte zostali. Pri odchode som Sise pošepkala: ,,držíim palce. Zajtra si s tebou dávam rande." Sise žiarili v očiach iskričky. Určite si od tohto večera sľubovala veľa. Som zvedavá na zajtra.

10.9.2013-nedeľa

5:34
Vstala som a idem sa osprchovať a trošku doladiť nedostatky v byte. Keď mamina vstane, vyrazíme do obchodu.  V noci som napísala babám a z toho mi hneď 4 napísali, že jasné, že dojdu (wau). Tu začneme a potom pôjdeme busom na chatu. Nuž, uvidíme, kto príde. 
7:33
Aleš nie je doma. Vlastne ani Gregor a mama je nervózna. Aj tak ideme do obchodu.
8:06
Mama atále vyvoláva, som nervózna... o štvrtej majú baby prísť. Idem pripravovať chlebíčky, nejaké koláče a tak...

11.9.2013-pondelok

Uf! To bol ale včera deň! Aleš odišiel k svojej mame a Gregor sa s ňou celý deň nejako doťahoval, čo náramne ovplyvňovalo maminu. Potešilo ma aspoň to, že mi dala spraviť tortu, neviem, ako sa jej to podarilo, ale bola krásna a chutná. Jej jednoduchý vzhľad pôsobil ešte krajšie, ako nejaké vyčačkané blbosti. Tvar mala kruhu a prvé poschodie bolo pokryté bielym marcipánom s čiernymi bodkami a druhé zasa naopak-čierny marcipán s bielymi bodkami. 
 Doma sme sa dlho nezdržali, hneď sme nasadli na bus. Ja, Sisa, Lucka, Ema, Saša. Keď sme nastúpili,  do oka mi hneď padli dvaja chalani. Aj by som sa na nich pozerala, keby sa stále oni nepozerali na mňa. Veľmi dobre sa zabávali a každú jednu z nás museli okomentovať. Nenávidím blbé poznámky. V jednom kuse som cítila ich pohľad na sebe a tým mi nie dlhá cesta prišla nekonečná.
  Vystúpili sme skorej, než oni. Našťastie.. Pred domom nás už čakala vysmiata teta Marianka. Pri letmom bozku na líce mi podala kľúč do ruky so slovami: ,,Ten dom by ešte mohol ostať stáť." Šibalsky na mňa mrkla a už jej nebolo. Všetky sme sršali nedočkavosťou. Presvedčili sme sa, že nás nikto nevidí a rozbehli sme sa ako bláznivé k bráne. Tašky s jedlom sme nechali pri ceste a šli sme omrknúť dom. Vstúpili sme do miestnosti, ktorá ešte voňala nedávnymi prerábkami. Piecka, stôl, štyri stoličky, malá pohovka a stará kuchynská linka. Lucka zvolala nadšením a vrátila sa k ceste po tašky. Všetko sme si rozložili a na ozdoby sme sa totálne vykašlali.
,,Týý, dúfam, že sú tu aj nejakí poriadni chalani" ozvala sa pri vykladaní Ema. Skade to ja mám vedieť?! Nedopovedala som, nejako ma to ani netrápilo a Ema to nechala tak. Konečne sme pustili hudbu. Dosť hlasno a tak som sa iba modlila, aby sz toho nebol prúser. Potom som od báb čakala ešte jednu otázku venovanú alkoholu. Ale čuduj sa svete, nikto nič a tak mi aj odľahlo. Musím priznaťž, že zo začiatku bola nuda, ale potom sme si zatancovali a okolo polnoci sme si povedali, že by sme sa mohli ísť pozrieť, kde budeme spať. Otvorili sme staré dvere do vedľajšej izby, ktorá ani zďaleka nevoňala novotou. Bol to puch starého, rozpadávajúceho sa domu. Na posteliach boli nachystané tie odporné duchny. pod oknom stolík so soškami Panny Márie, sviečky a ružence. Všetka tá divokosť  sa z nás zrazu roplzynula do ticha miestnosti. zimomriavky mi tancovali po tele, a ja som sa cítila skamenená. A vtom, ktorási krava zvýskla na plné hrdlo! Všetky sme sa rozbehli do našej ´pártymiestnosti´s pocitom, že nás ktosi chytí za nohu a stiahne pod posteľ. Po chvíľke špekulácií sme si zobrali rádio so    sebou vypeckované snáď na maximum a spoločne sme spievali. Všetky sme sa popchali do širokej, starodávnej manželskej posteli. ,,Čo ak sa táto hudba nebude páčiť ľuďom, ktorí tu bývali?" položila pre mňa zaujímavú otázku Saša. ,,Drž hubu, ty pomätená" Skrotila ju Ema a začala spievať. Neskoro. už mi túto myšlienku nasadila do hlavy.  Neviem kedy, neviem ako, zaspali sme, no ja som sa okolo tretej zobudila na to, ž je na mňa Sisa úplne nacapená. Rádio bolo vypnuté a ja som žmútila do zmy mietnosti. Nepríjemný pocit, ktorý nechcem už nikdy zažiť. Zdalo sa mi, akoby niekto chodil vo vedľajšej miestnosti. nie v tej našej, kde sme oslavovali. V tej druhej, nepreskúmanej. určite by nás tu teta nenechala, keby tu strašilo.
 

Anketa

Ako sa vám zatiaľ páči?

Super
81%
13

Nič moc
19%
3

Celkový počet hlasů: 16


Anketa

Tak, aký názov sa vám páči naj? (Nové návrhy)

Bez lásky to asi nepôjde
73%
8

Čo som komu urobila?
27%
3

Celkový počet hlasů: 11


Diskusná téma: September 2013

Nebyly nalezeny žádné příspěvky.