Denník môjho stroskotaného života

26.8.2013-pondelok

Čoskora začína škola..

.. a ja nemám žiadne pomôcky do školy. Na tie sa vykašľať. Ale čo moje jesenné outfity? Potrebujem nové tensky, rifle nejaké sačko, tričká... Ách dalo by sa donekonečna rozmýšľať o tom, čom potrebujem, a čo by som chcela. Dnes za mnou mala prísť aj Sofia. Ževraj mi chce oznámiť niečo dôležité. To som teda zvedavá. Sedím si na posteli a pozorujem biedny výhľad z môjho okna. Je priamo na hlavnú cestu. Okolo iba pár miestnych obchodov, do ktorých nikto nechodí, poväčšine z toho dôvodu, že o nich ani nevedia. No aj napriek tomu, na tých pár kúskoch trávy, a zopár stromoch sa dá pozorovať premena ročného obdobia. Listy opadávajú, a leto ja za nami. Začína škola. Potom Vianoce, ktoré boli ešte "nedávno". Po hlave mi behajú rôzne myšlienky a zážitky z leta a celkovo tohto roku. Na tvári sa mi tvorí jemný úsmev. Presúvam sa do školy, našej triedy. Všetky tie známe tváre....A zrazu! Zvonček a štekot môjho psa Rika. Pomaly sa vlečiem k dverám, a otvorím. ,,Jé nečakala som ťa! " povedala som so smiechom. Sofii však do smiechu nebolo. S rozosmútenou tvárou vošla do mojej izby. Sadla si na posteľ a rozplakala sa. Mmmmm...nemám rada takéto scénky. No ako bolo odo mňa očakávané, spýtala som sa: ,,Čo sa deje?" Neodpovedala a plakala. Ja som jej teda iba povedala ,, Kľudne si ľahni a upokoj sa, prosím. Ja idem zatiaľ vypnúť rúru, aby mi nezhoreli zemiaky. Pomotala som sa v kuchyni a vošla do izby. Sofia spala. V tom zazvonil mobil rýchlo som sa naň vrhla a vypla zvuk, aby to Sofia nezobudilo. ,,Áno?" Spýtala som sa. Volala mi Ela, či nejdem von. Iba do parku, lebo si nevie dať rady, a nemôže stadiaľ odísť, lebo o 15 minút má za ňou niekto prísť. Uf. Čo to je dnes za deň? Ako jej tak vysvetľujem situáciu, vbehne do izby moja, o tri roky mladšia sestra Jula.

Vražedným pohľadom som na ňu pozrela. Ona mi to oplatila provokujúcim, trápnym ksichtom. Zagúľala som očami a viac som sa na ňu nepozrela. ,,Čo prosím? Môžeš mi to zopakovať, lebo som na psychiatrii, a tu sa sústrediť nedá." hneď ako som túto vetu dopovedala, Jula po mne začala opakovať. Vyšla som teda von. Ela ma prosíkala, aby som tam na "pár sekúnd" pribehla. ,,Ibaže nie som vhodne oblečená do mesta" obhajujem sa pred Elou. ,,A úprimne, vôbec sa mi nechce. Dobre, dobre. Veď už idem, ale ak ma tam niekto takto uvidí..." rozmýšľala som, akú vyhrážku jej poviem, ale nieč ma nenapadlo a tak som zabila: ,,to sa ešte dohodneme,čo" Rýchlo som vyštartovala spoza brány nášho bytovkového dvora a mojim ťarbavým krokom som s nechuťou išla do parku. Ela ma už netrpezlivo čakala na lavičke. Keď ma uvidela postavila sa, ako by ju niečo uštiplo. Pribehla ku mne so slovami: ,,potrebujem, aby si mi domaľovala túto časť obočia, a ešte, toto tu...." ukazuje na obočie, potom oči, a keď to tak zhrnieme na všetky časti jej tváre. Ja som to sledovala a spýtala sa vyčítavým tónom, odkedy sa maľuje. A pomaly s viac a viac nervami prečo ma volala za takúto blbosť. Mala mi to povedať hneď do telefónu. Obzriem sa kvôli hlasom okolo nás. Pozerali sa na nás akýsi dvaja hnusní chlapčiskovia. Jeden odchádza, a druhý sa približuje  k nám. Ela sa iba pousmeje. A vydá sa za ním. Ja sa teda rýchlo poberám bez pozdravu. Som poriadne naštvatá a popri hlavnej bežím, ako taký pajác. Keď som prišla domov, nebola tam ani Jula, ani Sofia. Mamina mi oznámila, že Jula išla Sofiu niekam odprevadiť. -Toto bude zlé- pomyslela som si, išla som sa osprchovať, a napriek tomu, že bolo iba pol deviatej išla som spať. Tento deň mal poriadne blbé ukončenie, a som zvedavá, ako to budem žehliť!

27.8.2013-utorok

Zobúdzam sa do hnusného upršaného rána. Nemám ani najmenšiu chuť vstať. Človeka by porazilo. Obzvlášť, keď sa poprechádza v pamäti. Úf. Ešte k tomu, o týždeň je škola. Mala by som zájsť do nejakých obchodov. Sesterka Feďa hovorila, že aj ona chce ísť, mohli by sme skočiť s jej rodičmi... ale z kade vziať peniaze? Možno by mi dala starká o týždeň mám narodky (na začiatok školského roka-skvelé, však?). To bude super. Mamina povedala, že si možem pozvať max. 10 ľudí- čo je úžasné, lebo minulý rok to boli iba 3 kamošky. Teraz budem oslavovať štrnásť- a to už je úplne iné. Mala by som pozvať aj chalanov? Myslím že by bola väčšia sranda... obzvlášť, keď mama bude ako náš dozor iba do piatej a oslava môže byť do 20:30. Nie je to veľa, ale na moju maminu, je to až prekvapivo divné. Alebo by si uvedomila, že mám budem mať štrnásť a rozmýšľam inak? Ktovie čím to je, na ňu je to proste výkon. Bude sa to konať na dedine u mojej tety, ktorá dom používa iba ako rekračnú chatu, ale v tomto uponáhľanom svete ju veľmi nevyužíva. A hneď pondelok-prvý deň v škole rozdám pozvánky. Aj keď to bude na tesno-teda príliš neskoro. Musím sa dohodnúť  s babami koho pozvem. Mala by som zavolať Sofii. Á.... práve pípla SMS: píše Ela:: ma na mna draha pani cas?  Tak toto ma vážne nas*alo!!! Takéto blbosti neznášam! Hneď  volám: píplo raz a ozvalo sa obačajné ,,haló,, , ktoré ma dokázalo v hneve dokázalo vyprovokovať.

-Ja ti dám takú drahú pani! Veľmi dobre vieš, že to neznášam!"

-A nie je to tak?"

-Nie, nie je! "

-A ako to teda je? Prečo si včera zdrhla? Chcela som vás oficiálne zoznámiť"

-S kým?" zareagovala som dosť podráždene.

-Keby si ma vnímala, tak by si vedela, že mám rande! S Danielom." povedala kľudne

-Čo prosím? S tým hnusným arogantným sopliakom?! To nemyslíš vážne? Ako? Čo? Nechápem!" bola som úplne zmätená. ani vo sne by ma to nenapadlo.

-Fájn. Mohla by som prísť k tebe a vysvetliť ti to?"

-Nie!" povedala som v afekte a zložila.

Až potom som si uvedomila, že som jej chcela zavolať na uzmierenie. Rozhodne som sa s ňou nechcela pohádať. A mala som ju podporiť. Aj keď som s tým nesúhlasila. I keď  ma to celkom zaujímalo, pretože sa jednalo o jej prvé rande. Ách...teraz ma všetko požiera zvedavosťou. Mám jej zavolať? Aj tak bude urazená. Mmmm... skúsiť to treba. Vzala som mobil-  prvé pípnutie... druhé pípnutie...tretie pípnutie... NIČ ... zrazu pípol- ale SMS-ka. od Eli: drahá pani sa asi pomylila-vytocila moje cislo. A so mnou sa nechce bavit. Zašla som do kuchyne aspoň po jogurt. Zhltla som ho, hodila na seba tenkú mikinu, navliekla si voľné, staré tepláky a bez dáždnika som sa vybrala  k urodzenej pani-Ele. Pomaly prestáva pršať. Ako si tak vykračujem, po  tichej uličke, ide oproti chalan z druhej školy-Roland. Zoznámila ma s ním Ela, ale odvtedy som ho nevidela, neprehovorila s ním. Uhýbam pohľadom ako sa len dá, ale už sa proste nevyhneme. Pomedzi  zuby som povedala ,,čau,, a on rovnako odzdravil. Ale potom sa otočila a zvolal: ,,Monika... nechela by si prísť dnes ku mne?". Táto veta ma úplne zarazila. S chlapcami som sa bavila minimálne a zrazu mi tu akýsi normálny, chalan u báb na 99% žiadaný pozýva k sebe domov.

-A načo?" odpovedala som arogantným tónom a kyslo sa zatvárila= to som robiť značne nemala! Akoby sa aj zľakol, ale pokračoval:

-Dnes mám oslavu narodenín. Tak ma napadlo" trochu som sa zmiernila a odpovedala som:

-Fú, už dnes? Ja neviem. Nó nie som na to psychicky pripravená. Veľa ľudí a tak."

-Tam nebude veľa ľudí, iba Vanda, Erik, Aleš, Tomáš, Jaro, Oliver, Táňa, Livka, Daniel a Ela" jemne sa pousmial, no ja som zvrieskla:

-Ela? A Daniel?" nechápavo sa na mňa pozrel a povedal:

-Áno, ešte ráno mi volal Daniel, či by sa to nemohla zvýšiť o jednu osobu.  Tak prídeš?" znova sa usmial, a z jeho pohľadu už bolo viac, ako jasné, že sa ponáhľa.

-Nó, ja neviem.."

-Vieš, čo? Máš moje číslo?"

-Nie, z kade by som ho mala zobrať..." trochu som mu vyčítala.

-Fajn tak si zapíš do mobilu 0..." ,,Počkaj!" -prerušila som ho.

-Nemám tu mobil" zahanbila som sa trochu..

-A vieš svoje číslo?" povedal trochu uštipačne s úsmevom.

-Ha-ha!" zaksichtila som sa ,,veľmi smiešne!"

-Prepáč... tak diktuj."

 Nadiktovala som mu číslo a už aj ja som mala nutkanie pohnúť sa z miesta a všetko si s Elou vykričať.

-Tak si zavoláme" povedal, usmial sa a pustil sa do rýchlej chôdze.

Trochu som sa zahľadela, ako  sa vzďaľuje a potom som sa pohla. Nebola som ďaleko od domu Šimkovcov. Ela Šimková. Zamyslela som sa nad jej šťastnou hviezdou. Monika Zlievska.. mmmm už len z toho mena netiahlo nič dobré. Matka Dáša Zlievska, rozvedená,proste smola v živote a na mňa to všetko spadlo. Ale zo snenia ma prebudil pes, ktorý sa rútil na mňa. Psy mám rada a nebojím sa ich, ale tento vyzeral dosť desivo. Bola som trochu v rozpakoch, ale snažila som sa zachovať kľud. Ale on nespomaľoval. Neviem prečo, spanikárila som a rozbehla som sa na opačnú stranu, a preskočila najbližší plot. V tom som si všimla, že majiteľ  dvora sa po mne akosi čudne pozerá a v ten moment som bez slova s kľudom vyšla cez bráničku von. Ups... nejakých malých piatačikov som pekne pobavila! a beží sem nejaký ďalší divák. Počkať! To nie je divák. To je  o tri roky staršia Rolandova sestra. Teraz je prváčka na gympli. Neviem prečo, ale veľmi by som sa s ňou chcela kamarátiť. Príde mi sympatická, slušne vychovaná a vtipná. Presne ako jej brat. Nie je síce z najkrajších dievčat na gympli,-to však neznamená, že je škaredá! Len nenosí štekličky na 12cm podpätku, minisukne, push-upku, nemá na sebe spolu ,,300 kíl špirál, make-upov,, a nefarbí si vlasy. Pôsobí prirodzene pekne. Má ryšavé vlasy, pehy a štýl hodiaci sa jej prirodzenej kráse. Asi túto scénku nevidela, no je dosť zadýchaná. Kričí:

-Eros! Eros!" už mi došlo, že ona naháňa psa. No aj napriek tomu som sa spýtala:

-Ahoj, to je tvoj pes?"

-Oh, áno predvčerom sme boli poňho v útulku. Roland asi zle zatvoril bráničku. Chcela by som vedieť, kde sa tára. Odkiaľ ťa poznám?"

-Nuž asi keď sme boli na tom dni dobrovoľníctva. Tam som ťa videla." ktovie, či ma pozná aspoň z videnia.

-Tam som ťa nevidela" zamyslela sa. ,,Nechodila si náhodou v piatok poobede na krúžok umenia?"

-Jasné... na to som už aj zabudla. Áno, tam sme sa vídavali." povedala som trochu zahanbene.

-Tak by sme sa mohli oficiálne zoznámiť. Som Vanda Vyletelová. Ty sa ako voláš?" mmmm.... nevie ako sa volám, to je škoda. Zato ja viem.

-Ja som Monika. Monika Zlievska." spresnila som moje osobné informácie.

-Ty chodíš na tú istú školu, čo môj brat? Poznáš vôbec môjho brata?" pche! Také otázky. Samozrejme, že poznám!

-Nie, nechodím na tú školu, ale tvojho brata poznám." Práve som ho stretla.

-Išiel tam do tej ulice? Zas šiel za tou vymletou Livou?" akoby ma ovalila tým ťažkým železným obojkom pre psa, čo držala v ruke. Rolanda som nikdy nevidela so žiadnou babou. Akože iba vo dvojici... Vanda sa na mňa pozerala, či som v poriadku a preto som sa rýchlo spamätala a odpovedala:

-Áno, išiel tou uličkou a mal naponáhlo. Pozval ma na oslavu narodenín."

-Vážne? To je super! Aspoň nejaká normálna baba. Samí blbí pubertálni chlapci. Ktovie či tam budú aj nejaké baby. A ani nemôžem ísť von... hrôza! Musím pomáhať s chlebíčkami a našou najmladšou sestrou Leou." nemôžem tomu uveriť! Ona sa potešila, že budem na ich oslave.  Nikdy v živote som ani sama sebe nepriznala, že by sa mi niekto páčil. Ale toto je taká úžasná rodina. Nielen jeden z nich, ale aj Roland, Vanda  a ich rodičia.

-Ten pes je nenormálny... No konečne beží smerom ku mne. Kam ideš? Šla by som ťa odprevadiť." ona sa o mňa vážne zaujíma? Baba o tri roky staršia, ostatné baby v jej veku sa mi smejú, lebo ja vôbec nevyzerám na štrnásť, možno tak...na 10-12. Dokonca aj niektoé baby ročník, dva podo mnou vyzerajú staršie...

-No ja idem do tamtoho domu Šimkovcov." ukázala som na nenápadný dom na konci uličky." očami som jej položila otázku, či by šla so mnou.

-Fajn, tak pôjdem s tebou." povedala s úsmevom a uťahovala psovi obojok."

A tak sme sa teda vybrali. Bola som veľmi napätá, lebo som sa bála, že by som jedným slovom mohla všetko pokaziť. No po asi dvoch minútach sa to celkom vyparilo. V jej spoločnosti sa ani nedalo citiť napäto a mala som pocit, že sa poznáme už roky. Cítila som sa výborne a až teraz som si uvedomila, že ja vlastne nemám kamarátku. Sofia sa čím ďalej, tým viac uzatvára sama do seba kvôli im rodinným problémom. No aj Ela sa poriadne zmenila, od začiatku prázdnin. Vôbec sa o mňa nezaujíma, iba behá za chlapcami. I keď som o tom cez prázdniny ani nevedela, domyslela som si to práve teraz. A odkedy sa Kika odsťahovala, bolo to nudné a akoby bez zmyslu. 

-Nad čím uvažuješ?" spýtala sa Vanda, akoby mi ešte  aj tie myšlienky dokázala prečítať.

-Nuž, tak ned všeličím" povedala som zakrývajúc pravdu.

-Veď mi to snáď môžeš povedať. A či je to také vážne?" zamyslela som sa nad jej otázkou a uvedomila si, že tieto veci aj tak nemôže chápať. A tak som jej to teda povedala:

-No, rozmýšľam, že som celé prázdniny presedela doma a moje kamarátky už nie sú kamarátky." pozrela som sa na ňu, aby som zistila, ako zareaguje.

-Asi mi nebudeš veriť, pretože si ma mohla vidieť s pár dievčatami, ale aj mne chýba niekto, ako bola moja najlepšia kamarátka, ktorá odišla študovať do Bratislavy a vôbec sem nechodí. Do našej trápnej malomestečkovej školy išli z našej základnej školy iba béčkary. Nemôžem povedať, že by baby boli zlé, nudné, blbé namyslené, alebo niečo podobné, ale každá ma svoju naj. Dvojku, či trojku, to je jdeno, nepohnú sa od seba." ako dopovedala tieto vety, akoby sa mi poskytla nejaká nová príležitosť otvoriť môj úzky okruh známych ľudí a obohatiť ho o nových, podstatných členov môjho nudného života. Myšlienky mi vírili hlavou, neopísateľnou rýchlosťou. Práve, keď by som jej začala vylievať všetky moje emócie, ktoré som v sebe tak dusila. Našťastie sme zastali pred domom Šimkovcov. ,Našťastie, preto, lebo by to bolo asi trochu trápne, keby som začala osobe, s ktorou sa rozprávam prvýkrát v živote začala vyjadrovať všetko, čo je vo mne. Aj keď vôbec nemám pocit, že sa s ňou rozprávam prvýkrát. Zostali sme a usmiali sme sa

-Ahoj. Tak sa teda uvidíme" povedala s úsmevom.

-Jasné. Ahoj. Ďakujem, že si ma šla odprevadiť." a pribrala som s k bráničke. Asi ešte dvakrát sme sa za sebou obzreli. Zazvonila som a čakala. Zbadala som Elu ako na mňa nakúka spoza kuchynského okna. Potom mi prišla s kamennou tvárou otvoriť dvere. A tak som začala o čosi nepríjemnejšiu konveráciu, ako pred chvíľou s Vandou. Spustila som seriálové:

-Ahoj, prišla som sa ti ospravedlniť. Môžem ísť dnu?" aspoň na niečo sú tie telenovely  a seriály dobré. Vravela som to, akoby som si to hodinu pred tím opakovala.

-No nebudem taká sviňa, že by som ťa nechala vonku." na jej hlase som necítila hnev. Dokáže sa ,odhnevať, pomerne rýchlo.  A tak som vošla dnu, do klasicky zariadeného, ale zato útulného domu. Vyšli sme hore po schodoch do jej izby a  ona, ako sudkyňa najvyššieho súdu sa posadila do jej kresla a ja som sa opatrne posadila na posteľ. Nechcela som nič tajiť, zakrývať a prekrúcať. Proste povedať to, čo chcem-bez obmedzenia.

-Vieš, v skutočnosti som vôbec nechcela spôsobiť, to, čo som spôsobila. Bol to proste nečakaný afekt. Myslím si, že Daniel je chrapúň, a kvôli tebe sa nezmení, ale možno sa zázraky dejú." ako som toto dopovedala, zamračila sa a tak som teda chcela zľahčiť situáciu.

-Ale ja ťa chcem aj napriek tomu v tomto vašom vzťahu podporiť, nech už to dopadne akokoľvek. Hlavné je, že je ti s ním dobre."

-Áno, to je" začala dialóg. A pousmiala sa. Tušila som, že už je všetko v pohode. Ja na takéto ,,vzťahy,, medzi štrnásťročnými neverím. Čo oni o tom môžu vedieť? Myslia si že sú dospelí, hovoria o budúcnosti a láske. Nechápem, ako môže byť niekto až tak naivný. No mne je to je jedno. Nech si robia, čo chcú. Keď im ich ,,vážny vzťah" zlyhá budú hovoriť o zlomenom srdci. Asi tak týždeň. A potom je všetko v normále. Ako deti v školke :). Ela pokračovala:

-Vieš, aj ja som si myslela, že je blbec. Ale cez prázdniny sa toho veľa zmenilo. Každý deň sme s jeho partiou chodievali von, a ja som ho pozorovala. Nuž a takto sa to skončilo. Viem, že to nemôže byť vzťah na celý život, ako hovoríš ty, ale musíme to skúsiť. Nebudem sedieť doma, aby som sa náhodou nedostala do vzťahu, ktorý bude na celý život." po týchto slovách sa trochu uvoľnila.

-Rob, ako uznáš za vhodné, ja som iba nechcela žiť ani len dva dni s pocitom, že sa na mňa hneváš. A teraz budem musieť ísť. Mama ma bude určite čakať doma s obedom. Akosi som sa zdržala." Postavila som sa z postele so svojim ľahším telom a šla smerom k ich vchodovým dverám.

-Ozaj, zabudla som ti povedať. Dnes večer idem na oslavu narodenín k Rolandovi. S Danielom. Vieš k tomu, čo som vás raz vtedy zoznamovala pred školou." povedala Ela celkom nadšene.

-Vážne? Myslím, že si spomínam, koho myslíš" povedala som nie celkom tak, ako by som mala. -Obzvlášť po udobrení-  Ela ma bez slov objala na rozlúčku a ja som sa vybrala domov.

                                                                                           _______________15:15______________________

Prišla som o 14:30 a doteraz som počúvala mamin výklad. Čakala ma pekne nazúrená!

Čakala ma nazúrená mama.

-Urodzená pani nepotrebuje mobil?" povedala veľmi vážne a podráždene. 

-Čo majú dnes všetci s tou urodzenonu pani?" šla som si pre mobil a tam 2 zmeškané hovory: maminka, a dve správy:

1. správa- maminka:

kde si dofrasa? preco si mi nic nepovedala? nech si doobeda doma!!!

2.správa.neznáme číslo:

Ahoj Monca, dufam, ze prides,  budem ta cakat. Roland

Tá posledná správa všetko napravila! Lenže mama je nahnevaná. Pustí ma? Sadla som si na posteľ. Nemala som chuť ísť do kuchyne, no práve mama vtrhla do izby so slovami:

-Takže ty prídeš po hodinách môjho strachovania- o pol tretej domov, a sadneš si do izby? Čakala by som nejaké vysvetlenie. A predpokladám, že si nejedla." zabuchla dvere.

Tak toto vyzerá poriadne zle. Nemám ani najmenšiu chuť zas a znova niekomu niečo vysvetľovať, ospravedlňovať sa a strúhať nevinné pohľady, počúvať poučky. Ale ak chcem dnes navštíviť dom Vyletelovcov budem to musieť podstúpiť. Nebudem to naťahovať. Idem na vec!

                                                                                   Tak toto bola katastrofa! Blá blá blá a nič z toho! A čo mám teraz zavolať: Ou, prepáč Roland, ale dnes sa mi nedá, pretože som mame nezavolala, keď som šla dnes do mesta.,, ? Je tu ešte jedna možnosť- mama povedala, že dnes by chcela ísť niekam s kamoškami. Takže by som mohla ísť, len trochu inak, ako som si predstavovala. Počkať... mama sa prechádza po byte a sladko si s niekým hrkúta. Žeby s tými kamoškami, s ktorými sa chystá von? Mne je to ale jedno, mohlo jej to zlepšiť náladu. Vošla do mojej izby, či mám špirálu, že tá jej sa už vysušila. ,,A kam sa tak potrebuješ parádiť?" spýtala som uštipačne, čím som si asi veľmi nepomohla. Mama iba odpovedala:

-Tebe to môže byť fuk! Hádam mám právo vyzerať ako človek pred ľuďmi" mmm.... to je zaujímavé. No využila som situáciu:

-Keď už sme pri tom, nemohla by som ísť na tú oslavu?" mama už vôbec nebola nahnevaná, ale nemohla predsa zmeniť názor a ponížiť sa s tým, že by zmenila názor.

-Nie! Ty ešte čakáš, že by som ťa mala pustiť niekam, ani neviem kam, a ešte po tom, čo si spravila ráno." zagúľala som očami a ona si to nanešťastie všimla.

-Vieš či? Rob si čo chceš.  Keď ma nepokladáš za svoju matku. Mám právo vedieť kde si, a ak to nerešpektuješ, nič sa ma nepýtaj, a ži si podľa seba." povedala mama trochu rozhorčenejšie, no hneď na to sa aj upokojila. Neznášam túto vetu. Rob si čo chceš, ale nič sa ma nepýtaj.

To je jedno, mám jej povolenie. To, či ho povedala z hnevu mi je úplne jedno. Ešte vošla do izby:

-Idem.Skôr ako o jedenástej ma nečakaj." keby sme sa nehrali, že nie je moja mama, neodpustila by si poznámku Nieže niečo vyvedieš. alebo Nikomu neotváraj dvere, jasné? Buchla dverami a v byte ostalo ticho. Pípla mi esenmeska:

Takže práve so segrou a Livkou všetko chystáme. Prídeš teda? Jasné, že prídem, takú udalosť si nemôžem nechať ujsť. S nadšením som odpísala: Samozrejme, bližšie info? chvíľku po odoslaní mojej sms znovu pípol mobil: Super, u mňa doma o 20.00 a vezmi si plavky ;) To je asi všetko. Čo?!?! Plavky?! Mám sa tam pred tými ľudmi ukázať v plavkách? Hrozné!!! Moja kostlivcová postava úplne odpudzuje. A vrchná časť plaviek.... no comment! Popravde, mám plavky pre 10 ročné dievčatá. A kde sa budeme kúpať, už je zima... v každom prípade, si ich vezmem.. Som nervózna, nemôžem na to myslieť. Mohla by som zavolať Sofii.

                              ___________________________15:45______________________________

Ou, volala som Sofii. S ňou sa už vôbec nedá baviť, Zbytočne som si pokazila náladu! Pätnásť minút som počúvala Sofiine vzlykanie! Myslím, ža by potrebovala pomoc odborníka! 

 Hops! Ibaže aj ja! Včera sa mi uprostred už dosť doničeného čela, vytvoril nový prírastok. Perfeknté! Spravila sa mi tam poradna chrasta, a ak si ju odtrhnem, do zbierky sa mi pridá ďalšia minijazva. Mám zavolať Nike? Ó nie, čo to do mňa vošlo. Odvtedy, čo chodí s Leom na mňa pozerá akoby z trojkilometrovej výšky. Nechápem, ako môže fajn babu jeden namyslený chalan tak zmeniť!Zvládnem to sama. Určite napíšem, ako to dopadlo. Ale až večer, pretože som cez víkend sľúbila starkej, že jej pôjdem rýľovať záhradu. Som ja ale blázon, som zvedavá, ako to stihnem. Ale aspoň bude keš. :)

                         ________________________________22:45______________________________

Stihla som to len tak, tak. Mama už mohla byť doma, ale našťastie nie je. Doviezol nás Oliverov brat Špaky (a až teraz doma mi došlo, že ani neviem, ako sa volá), ktorý sa ponúkol, ako taxi služba. Rýľovanie som zvládla, aj keď som si myslela, že zajtra bude moje meno ne nástenke mŕtvych. Keď som dokončila prácu, cítila som sa ako dáka kobyla po pretekoch. A čo odmena? 5€! Úbohých 5€, za ktoré si nekúpim ani tričko. V každom prípade, musela som to predýchať, aby som bola na párty fit. Doma som si dožičila kúpeľ.  Vyfúkala som si moje stredne dlhé, hnedé vlasy a končeky som si vyžehlila. Musím uznať, že vlasy mi vyšli. Len čo tá tvár?! Čím ďalej, tým viac mám výčitky svedomia, že o svoju pleť som sa nestarala tak, ako by som mala hneď od prvej vyrážky. Zobrala som si teda všetky pomôcky a rozložila ich na stôl. Musela som vyzerať ako nejaká doktorka pri operácií. Išlo o kozmetickú operáciu, v ktorej šlo takmer viac,ako o ľudský život. Musím zapôsobiť, v takej smotánkovej partičke. Použila som korektor, tekutý make-up, make-upopvé guličky a výsledok ako-tak stál zato. Vytočila som si mihalnice dohora (keďže mi akosi divne rastú), dala primerane špirály a ceruzky. Naozaj mierne prifarbila obočie. To má celkom fajn tvar, je primerane husté a je čierne. Nechcela som to ničím prehánať. Sama som proti gechleniu, ale keď ide o takúto vec, tak som jednoducho noedolala. Keďže bol mimoriadne replo na toto obdobie obliekla som si rifľové kraťasy a pod ne deravé tmavé silónky. Navrch tielko a to také voľné tričko nad pupok, ktorý mi nebolo vďaka tielku vidno. A na nohy, ako inak, pohodlné tenisky. 

Vybrala som sa, ale čo  krok, to väčšie nutkanie vrátiť sa späť. Prečo vlastne idem na párty, na ktorej budú ľudia úplne inej kaategórie ako som ja? Nuž, ale nemohla som byť zbabelá a neprisť, lebo z druhej strany ma to aj lákalo. Neďaleko môjho cieľa som stretla Kika. Je to môj spolužiak, ale nič viac; nič menej. Pozdravil sa ako prvý:

-Ahoj, smeruješ na Rolandovu párty?"

-Áno, aj ty však?" nadhodila som. Vedel, že takto odpoviem. No a ja som zasa vedela, čo mi odpovie.

-No, hej. S Rolandom sme dobrí kamaráti, takže..." pousmial sa a zvyšok cesty bolo trápne ticho. Našťastie sme už neboli ďaleko. Vonku bol altánok, a ďalej vzadu bolo ohnisko pri ktorom momentálne všetci sedeli. Reakcie ľudí pri ohnisku boli rôzne. Väčšina sa uškŕňala, že aký sme my s Kikom kamaráti; no a Ela....Pohľadom ma šla prebodnúť. Tvárila som sa, že som si to nevšimla, pousmiala sa, a všetkých pozdravila. Vtedy mi padol do oka on. Aleš. Myslím že sa mu chýli k pätnástke. A je dokonalý. No nemôžem si predsa dávať falošné nádeje. Na pár sekúnd som zostala stáť, akoby mi bakuľou, čo mali pri ohni poriadne tresli po hlave.Všetci takí dokonalí, ja tam nemám čo robiť.-behalo mi hlavou. Roland ma zavolal, nech pristúpim bližšie. Poslúchla som. Všetci ma ešte raz veselo pozdravili. Len Ela to s nevôľou precedila cez zuby. Daniel si to všimol, ale ignoroval to. Nevedel o čo ide, ale ja zato áno!Táňa nám strčila do rúk ražne so špekačkami a chlebom. Atmosféra bola super, vštci boli v pohode, uvoľnení a tak som nemala problém ani ja. Keď som dojedla špekačku, zašla som za Elou a snažila sa zahrať všetko je OK, čo tu robíš. 

-Ahoj, Ela. Super, že sme sa tu stretli, že?" povedala som s úplne neprirodzeným úsmevom. Ona len tvrdo povedala:

-Áno, super! Škoda, že si mi to neoznámila u nás. Bolo by to možno iné, keby to bolo tak. A prosím ťa, nesnaž sa pretvarovať, že si o tom ešte vtedy nevedela. Mám dosť informácií na to, aby som vedela koľko sú dve a dve!"

-Prosím ťa! Mňa to naozaj nebaví. Pohádať sa pri každej príležitosti. A za také nezmysly. Bola si tak super baba, ale ja už na to jednoducho nemám nervy! A ešte tu a teraz." už som bola otočená, ale neodpustila som si:

-Osprabvedlnenie odo mňa nečakaj." podišla som naspäť ku Kikovi. Sadla som si na niekoľko vrstiev diek a zapojila sa do debaty. Z domu vyšla Vanda a hneď si ma všimla:

-Ahoj Moniká! Videla som ť az okna, ale musela som uspať Leiku." okolo náhodou precháfzala Ela a ako inak. Musela čosi poznamenať:

-Aké kamošky. Ts!" neviem ako som sa s tymto dievčaťom baviť,- je vážne strašná a je mi jej aj ľúto, lebo sme spolu strávili aj super chvíle a dokázala byť dobhrou kamoškou.

     Vanda ma schmatla za ruku:

-To je Aleš!" ou, takže ďalšia, ktorej sa páči-pomyslela som si.

-No a čo?" spýtala osm sa celkom kľudne.

-Vieš, on sa mi hrozne páčil," ,,Nó, je fakt pekný." uškerila som sa. Nečakala som, že bude ešte pokračovať.

-A tak trochu sme spolu začali chodiť," ,,to vážne?" prerušila som ju.

-Ale potom zrazu NIČ" to ma trochu zarazilo, lebo som nechápala..

-Akože NIČ?!"

-Ja neviem. Čo mám robiť?" spýtala sa ma s tým pohľadom, akoby stála pred odborníčkou. A preto som sa pokúsila napriek zarazeniu navonok zachovať kľud a rozvážne poradiť:

-Tvár sa prirodzene. Uvidíme čo on." chytila som ju za plece a išli sme. Všetci sa potešili, že vidia Vandu a pozdravili ju (vrátane Aleša, ktorý sa tváril, akoby nič) Zrazu začala dunieť hudba. Roland s Kikom boli na balkóne a paštrngovali s reprákom. Ela zdrapla Dana za tričko a začali bláznivo tancovať. Zišiel dolu aj Roland a začal s Livou tancovať. Táňa dlho pokukovala po Jarovi a nakoniec ju prišiel pozvať, či si s ňou nezatancuje. Začínala som sa cítiť trápne. Zostanem tam sama sedieť? Dobre, bol tam ešte Oliver, Tomáš, Aleš a Erik, ale bolo mi jasné, že so mnou by tancovať nechceli. Za Vandou prišiel Oliver. Prekvapilo ma to,- myslela som, že príde za ňou Aleš. Lenže o chvíľu prišiel za mnou!!!!! Neviem tancovať a dosť som sa ošívala, že nie, ale po toľkom naliehaní som nem,ohla odmietnuť. Keď ma viedol bližšie k párikom chcela som zdupkať. V bruchu som mala toľko motýlikov ako asi nikdy. Pokukovala som po dvojiciach a neskôr som sa oťukala a začala odviazane tancovať. Bolo to skvelé! Museli sme tancovať dosť dlho (aj keď sa mi zdalo, že to bola iba chvíľka), lebo sa poriadne ochladilo. Za Erikom prišla jeho (ževraj) kamarátka. Niečo mu doniesla, ale potom ju presvedčili, aby zostala. Je riadne v pohode. Posedeli sme si pri ohni a Tomáš navrhol, či si nejdú zapáliť. Zjavne sa nebavil, keďže nemal s kým tancovať a nezapájal so do debaty. Všetci súhlasili, postavili sa a šli si vziať cigarety, ktoré mali na stole v altánku. Vytvorili akýsi krúžok a odpaľovali si jeden od druhého. Vanda si všimla, že stále sedím pri ohnisku.

-Monika, je ti zle že tam tak sama sedíš?" všetci sa na mňa pozreli.

-Ja nefajčím" Vanda sa rozrehotala a s ňou neskôr všetci. Čo? Som akože na smiech že nefajčím? Vážne som sa začala tejto myšlienky desiť, keď v tom ma zavolala Vanda:

-Veď ani ja. Poď sem!" poslúchla som teda a v tom, ako som tam prišla ma jednou rukou objal okolo pliec a pritisol si ma k sebe!!!! I keď na chvíľku, predsa!

-Pozri, ani Táňa, ani Vanda nefajčia. A skoro ani Roland" uškrnul sa na mňa.

-Skoro!" poznamenal Roland a potiahol si z cigarety čo mu podala Liva. Začínalo mi byť poriadene chladno.

-Ale sa ochladilo" potichučky som zašomrala a prestupovala z nohy na nohu.

-Máš pravdu. Ak chceš, choď dnu. Prídeme aj my." povedal mi Roland. 

Lenže  vtedysi Akeš vyzliekol tenkú mikinku a podal mi ju so slovami:

-Počkaj  s nami chviľočku" a v tom sa postavil za mňa rukami ma objal a zohrieval. Vteda naňho Roland poriadne škaredo zazrel. Neviem, čo tým chcel naznačiť. Že sa ma chceli zbaviť?

   Po chvíľke sme šli dnu. V obývačke bol rozložený gauč, ktovie načo. Pustil pesničky a s chlapcami sme uzavreli dohodu na dnes večer:

´Žiadne romantické filmy/ Žiadne horory´ 

-A čo teda budeme robiť?" zvrieskla Táňa a donútila ostatných sa zamyslieť.

-Vytvorím si vlastný program!" zvrieskla hrdo Ela.

-A čo to ten vlastný program znamená?" spýtala sa Táňa a za jej otázku by som ju najradšej pochválila, ale neurobila som to.

-A čo ste vy na párty prvýkrát? Napríklad vadí, nevadí- to sa o program postará a neskôr nám dojdu ďalšie nápady." Aha. To si viem predstaviť. A asi chela povedať neskôr-po pár fľaškách. Nuž uvidíme, aj tak budem musieť ísť domov-behali mi hlavou myšlienky. A práve vtedy prišlo to, čoho som sa najviac obávala. Dolu schádzal Roland aj s táckou plnou fliaš.

-Tak čím začneme?" neviem prečo, ale veľmi pekne sa na mňa usmial.

-Fľašááááááá!" zvolali podaktorí.

   Och prosím len to nie!

Posadali si do kruhu a ja som povedala, že už pôjdem. Ale Vanda a myslím, že ešte ktosi na mňa škaredo zazreli.

-Dievča sa bojí. Nevidíteju, ako sa celá klepe?" ozvala sa múdra Ela. Ako môže byť taká beštia? Tým ma teda poriadne naštvala, lebo sa k nej pridali aj ďalší.

-Aspoň na chvíľu zostaň."prosíkala Vanda a Aleš jej prikývol.

-No dobre teda!" zlomyseľne som s týmito slovami pozrela na Elu. Ozvali sa rôzne výkriky a Vanda a Roland mi uvoľnili medzi sebou miesto.. Fľaša sa rozkrútila. Ukázala ma Vandu a... Olivera!!! Osud im praje :) Preto som navrhla, aby sme to hrali tak, že všetci spolu budeme zadávať úlohu tým, na ktorých fľaša ukázala. Nikto okrem Ely neprotestoval. Po každom treťom kole sa premiešame. No, musím priznať, že sme to tak hocako.

 Táňa vyhŕkla: ,,30-sekundovka!" Nevedela som, čo to je, ale Jaro sa začal rehotať, že: ,,Áno! Tak to som zvedavý!" Vanda bola červenšia,ako paradajka. Nevedela som, že sa človek dokáže sfarbiť tak výrazne neprirodzene ako chameleón. Oliver sa veľmi neošíval-bolo cítiť, že táto úloha mu neprekáža. Niekto z prítomných na Olivera vybľakol: ,,Olivéér, nebuď srááč, veď to nie je žiaden odpááád!" po týchto slovách Vanda zagúľala očami a snažila sa brániť: ,,Tak to ti veľmi pekne ďakujem. Aspoň viem na čom som. Netušila som, že patrím do táák vysoko postavenej skupiny." Vtedy sa Oliver postavil a smeroval k Vande: ,,To my teda rozhodne vieme, že patríš medzi vysokopostavené baby!" neviem, či som si to všimla iba ja, ale nahodil lišiacky úsmev a žmurkol na ňu. ,,Vážne?! Okej, tak aby sa nepovedalo.." Oliver podišiel bližšie k nej a schmatol ju okolo pása. Všetci začali odpočítavať. 30,29,28...to akože budú 30 sekúnd takto stáť?-pomyslela som si. Po desiatich sekundách sa ozval Tomáš: ,,Vanda, veď nestoj ako taký soľný stĺp a trochu ho obíjmi!" Vanda sa kyslo zatvárila a aj ona ho objala, ale po dvadsiatich sekundách ju začal Oliver jemne bozkávať na ústa- iba také jemnučké škôlkarske pusinky. A keď už všetci vykríkli ,,NULA!" Vanda sa potešila a zahanbene trielila na svoje miesto ku mne. Zato Oliver si neodpustil poznámku: ,,Ále!! To už je koniec?! Škoda!" Až po tejto udalosti som si začala uvedomovať, kde som, čo sa tu deje. Žalúdok sa mi každou chvíľou scvrkúval viac a viac, až jeho rozmery museli byť len úbohých pár milimetrov. Hrdlo sa mi stiahlo, akoby to nebolo málo vytvorila sa mi tam akási nepríjemná hrča a srdce bilo, akoby som stála na streche mrakodrapu (neskutočne sa bojím výšok!). Po uvedomení týchto podstatných faktov som si uvedomila ešte dôležitejší-sedím oproti Alešovi! A ďalší-najdôležitejší-do tohto som sa dostala sama, a mala by som zdrhnúť! ,,Mmmm, takto je to nuda, asi by sme to mali hrať normálne-klasiku." vyletelo zo mňa namiesto toho, aby som povedala- viete čo? Mne je akosi zle,myslím, že už pôjdem domov. Ale aj keby som povedala to, myslím, že Alešova reakcia by bola taká istá, ako aj teraz: ,,Á, je to kvôli mne?" jeho poznámku som sa snažila ignorovať. Aj keď to nešlo. A pokus o obranu bol na  mieste: ,,Nie, len, že to takto asi nepôjde a..." Vanda ma prerušila: ,,Aj ja si mylsím, že tak by to bolo lepšie" Zato som jej neskutočne vďačná!! Ela však musela zaútočiť: ,,Bol to tvoj nápad, tak čo teraz ideš proti sebe!" Je to pravda a čudujem sa, že sa toho nikto nechytil. ,,Okej, tak poďme tak" zvolal ktosi a Roland rozkrútil fľašou. Skoro som dostala závrat a až teraz som skutočne začala ľutovať, že tam som. Povedala som si, že jedno kolo vydržím a potom sa z toho vykrútim a konečne pôjdem domov. Lenže fľaša ukázala na mňa a na Elu. Hneď by bolo jasné, že to bude geniálna úloha, ktorou všetkých pobavím a bude najväčším zážitkom večera. ,,Nebudem k tebe taká sviňa-dám ti niečo jednoduché. Úlohy budem dávať iným, s tebou nechcem strácať čas. Vypi tamtú pálenku, čo je na stole" namierila svojím dokonale upraveným dlhým nechtom na štamperlík, ktorý sa mi pred očami zjavoval ako pollitrový. ,,Daj niečo iné, ja nepijem." ,,Nebuď srab. O tom to je. Takú úlohu by sme Ele asi nedali, keď jej to robí radosť." ,,Nie je to žiadna veda. Chytíš a naleješ do seba" ,,Fájn, fájn, hlavne držte klapačky a neznervózňujte ma" V inej situácií by som sa im to  neopovážila povedať, ale v tej chvíli bolo vo mne toľko adrenalínu, že by som bezdôvodne vyfackala všetkých prítomných do radu. Podišla som teda k štamperlíku, vzala ho do ruky a ovalila ma (poriadne nechutná) aróma jeho obsahu. Takmer ma naplo, ale privrela som oči, prekonala sa a naliala do seba asi polku. Netušila som, že to bude až také hrozné. Začala som sa dusiť, akoby som mala v hrdle milimetrový otvor. Búchali ma po chrbte so záchvatom smiechu. ,,No daj si, ešte ti tam zostalo" zaštebotala premúdrelá Ela. ,,Ti je*e na tú hlavu? Nepotrebujeme tu mať na krku fízlov!" zahriakol ju Tomáš a Dano sa jej vôbec nezastal. Aspoňže ona má papuľku aj rozumček na takéto veci. ,,Prečo by sme mali mať na krku fízlov?" ,,Asi preto, že keď budeme volať záchranku, aby hentú ratovali" ukázal prstom na mňa ,,by nám to neprešlo len tak, že čo máme alkohol pri sebe, blá blá blá...." ,,Aaale v pohode, hráme fľašu a ja to vypijem" doteraz nechápem, ako som mohla povedať toľko osudných viet za pár hodín. Zobrala som štamperlíček do ruky a rýchlo to do seba naliala. Znova mnou prešla páľava a podobné muky v stotine sekundy, ale prešlo to. A neostalo to bez poznámok... myslím, že ani nie je potrebné rozpisovať. Roland ma chytil za ruku a vyviedol von. ,,Prečo to robíš? Chceš sa nechať pokaziť?" ,,Čo to táraš? Prečo ťa to zaujíma." a vytrhla som si ruku z tej jeho, že idem ale on ma pritiahol ke sebe... a pobozkal. (Bolo to prvýkrát v mojom živote!!) Nevedela som ako reagovať. ,,Čo to robíš?!" nič múdrejšie ma v danej chvíli nenapadlo.  Začal mu zvoniť mobil a ja som zdrhla na wecko. Počula som ako prišiel dnu a všetci začali stresovať. Keď som z tade vyšla Oliver kričal, že príde pre nás Špaky, ale nebude môcť odviezť všetkých. Roland mi  iba povedal, že pôjdem so Špakym a vyprevadil ma pred dvere, že mám čakať. Podaktorí preliezali plot-nechápem čo také sa muselo sta, že musia preliezať plot. Dlho som nečakala a takzavaný Špaky bol pred domom. ,,čau, veziem iba teba??" ,,Asi áno, keďže tu nikto iný nie je." Cesta prebehla v trápnom tichu a raz za čas niekto niečo nadhodil. No a prišla som domov a práve prišla mamina vo výbornej náladičke, ale idem ju ignorovať a spať, zapísala som si toho poriadne z jedného dňa, keby som to mala písať ručne tak asi nemám ruku. Aspoň dáke výhody má táto moderná doba :)))

30.8.2013- piatok večer

tomu ukončeniu tej oslavy som nestihla nikoho pozvať, a vlastne teraz
ani zoznam hostí nemám s kým prekonzultovať. Bola som za Sofiou. Jej
situácia je horšia, ako som si myslela. Je úlne hrozná. Keď som prišla
k nim otvorila mi jej mama s poriadnym monoklom a pohľadom, z ktorého
už ani nebolo cítiť život. Vyšla som po schodoch a bez zaklopania
vošla do Sofiinej izby. Bola na balkóne a fajčila. Ruky mala celé
dorezané bola vychudnutá, pod očami mala obrovské kruhy. Jej
prirodzená krása bola preč. Keď ma zbadala sa ani nepohla, nič
nenaznačila. V kľude dofajčila a potom sa hodila na posteľ. ,,Nestojím
ti už ani za pozdrav?" spýtala som sa a popravde bolo mi do plaču.
,,Ani neviem, keď ma máš v pi*i" neverila som tomu, čo som v
posledných minútach zažila. Myslela som si, že som vo sne. ,,Ako si k
tomu došla, prosím ťa?" opýtala som sa potichu, zadržiavajúc plač. Už
som mala v hrdle poriadnu hrču, ale nemohla som byť slabšia, ako ona,
aj keď som vedela, že doma má teror a život sa jej prevrátil naruby.
,,Ako si mohla na mňa zabudnúť?" spýtala sa bez akejkoľvek emócie. To
ma urazilo a zvýšila som hlas: ,,Ja som zabudla na teba? Ty si
odplašila od seba úplne všetkých. Nekomunikuješ už ani so svojou
mamou!" teraz moje telo naplnil odrenalín. Ani štipka súcitu, ani
štipka ľútosti. Ona žije svoj život a nikto nemôže rozhodovať za ňu.
Všetko zveličuje, a niežeby hľadala riešenie, ona sa chystá do hrobu.
Aj keď podvedome. ,,Vieš ty o mne vôbec niečo? Nič! Nevieš, čím som si
prežila a nevieš, aké sú moje potreby, nevieš, aké to je, keď doma
brat príde zhúlený a začne mlátiť do všetkého čo vidí, vrátane jeho
vlastnej sestry a vlastnej matky a vymkne pred domom. A vieš, prečo to
nevieš? Lebo keby si sa o mňa aspoň trošku zaujímala, ako dobrá
kamarátka, tak by si to vedela!! Vždy, keď som ťa potrebovala, nebola
si pri mne. Nemám nikoho okrem teba!" po týchto vetách sa jej tvrdosť
prelomila. Musela byť pod obrovským tlakom. Začala hrozne plakať a
vykrikovať niečo, čo som nevedela rozpoznať. Objala som ju, a
rozplakala som sa aj ja. Snažila som sa kontrolovať, ale nešlo to. Keď
sa ukľudnila, otvorila mi svoju dušu. Myslím, že tento pojem je
najvhodnejší, lebo to bolo ako keby so počúvala skúsenú recitátorku na
súťaži, kde hovorí tú najsmutnešiu baladu, akú kedy človek napísal.
Jej tvár bola zozačiatku kamenná, ale neskôr sa akoby uvoľnila. Ja som
pri jej rozprávaní mala zimomriavky-to sa mi stáva, iba keď mi je
zima, ale doteraz ich u mňa nedokázali vytvoriť emócie.Srdce mi bilo a
hrča v hrdle s každým Sofiiným prízvukom v hrôzostrašných slovách
narástla.Jje slová som si ani nedokázala predstaviť. Jej brat je vážny
psychopat, a zrejme aj jeho matla, keď mu to toleruje. Ale chápem to,
sú obe pod obrovským tlakom, ktorého je už na ne príliž. Keď mi všetko
porozprávala, pozvala som ju do cukrárne a rozprávali sme sa o mojej
oslave a o Ele. Prekvapilo ma, keď povedala, že na moju oslvau by rada
prišla a že si mám pozvať koho chcem, že aj tak sa tam s ňou nik
nebude baviť. Tvárila som sa, že jej poznámku ignorujem, pretože aj
tak by akýkoľvek dialóg na túto tému nemal zmysel. 

 Keď som prišla domov vo dverách uvítala Jula so slovami: ,,Jóój, ty si už doma? Vôôôbec si mi nechýbala!" jej

poznámku som úplne ignorovala, ako vždy všetko, čo sa jej týka. Mama
doma nie je, a ani ma to nezaujíma, takže kašlem na všetko, idem spať

31.1.-sobota